Autor: Michaela Ďurková (IPS FSV UK)

JDC1
Pre vývoj vzťahov medzi povojnovým Československom a jeho židovským obyvateľstvom bol rok 1967 významným medzníkom. Snáď najdôležitejšou zahranično-politickou udalosťou s okamžitým dopadom na republiku bola júnová šesťdňová arabsko-izraelská vojna. Po jej skončení boli izraelskí diplomati z krajiny vyhostení. Koniec leta 1967 priniesol ďalšiu kontroverznú udalosť, ktorá do istej miery otriasla postojom komunistického vedenia ČSSR voči svojej židovskej menšine. V predvečer Pražskej jari, vrcholu uvoľňovania atmosféry v krajine, bol záhadne zavraždený Charles Jordan, výkonný riaditeľ Amerického židovského spojeného distribučného výboru (American Jewish Joint Distribution Committee, skrátene JDC alebo Joint).

OgCJDC, ktorý od roku 1914 fungoval a pomáhal Židom v Strednej a Východnej Európe, svoje aktivity a predovšetkým finančnú pomoc v oblasti zintenzívnil koncom druhej svetovej vojny, najmä pri a po návrate Židov do svojich pôvodných domovských krajín. Veľkú úlohu v podpore Židov na území vtedajšej ČSSR zohral JDC aj po jeho vyhostení z krajiny v roku 1950. Ostal tam totiž činný prostredníctvom Spoločnosti bezpečnosti a vzájomnej pomoci (známej pod francúzskou skratkou SSE) so sídlom vo Švajčiarsku. So zreteľom a zameraním sa na smrť významného humanitárneho pracovníka JDC a na ilegálnu činnosť JDC v Československu si táto práca kladie dve na sebe závislé otázky: Aký postoj prezentovala ČSSR voči ilegálnej činnosti JDC v krajine bezprostredne pred, ale najmä po Jordanovej smrti? Stotožňovala sa s centrálnou politikou Moskvy, alebo sa v dôsledku pozornosti Západu kvôli smrti výkonného riaditeľa JDC v Prahe v roku 1967 snažila pôsobiť skôr ambivalentne?

Je dôležité venovať pozornosť udalostiam okolo smrti amerického občana Charlesa Jordana v Prahe a ich vplyv na oficiálny vzťah ČSSR k JDC, ako aj na bilaterálne vzťahy so Spojenými štátmi. Tu je potrebné zdôrazniť ekonomickú dimenziu bilaterálnych vzťahov s reprezentantom Západu. Financie, či ekonomická sebestačnosť hrali v analyzovanom období významnú úlohu. Aj Lukes vo svojej štúdii o Vladimírovi Komárkovi zdôrazňuje, že ekonomická dimenzia vzťahu medzi ČSSR a USA bola najdôležitejšia. (2001: 88)

  1. Šesťdesiate roky a Židia v ČSSR

Úľava a ústupky od štátu sa v 60.rokoch netýkali len väčšinovej spoločnosti, ale aj židovskej menšiny. Oficiálna politika voči organizovanému náboženstvu, prístupu k mládeži a kultúre bola prehodnotená a „židovské záležitosti sa stali legitímnymi verejnými témami.“ (Heitlingerová 2007: 39) Došlo k verejnému odsúdeniu antisemitizmu 50.rokov. Obnovili sa kontakty a styky medzi československou a západnou židovskou komunitou, boli dokonca povolené výjazdy do zahraničia a návštevy Izraela. Vzrástla podpora vzdelávania a rozvíjania židovskej mládeže a prebiehali prípravy na oslavy okrúhlych výročí Pražskej židovskej náboženskej obce (ďalej aj PŽNO) a Staronovej synagógy. (2007: 40-42) Ako upozorňuje Soukupová, zahraničné zájazdy Židov však mali predovšetkým utíšiť kritiku Západu akcentujúcu, že v ČSSR panuje náboženská nesloboda. Vo všeobecnosti boli však zahraničné kontakty považované za ekonomicky i ideologicky nezdravé – údajne prispievali k vytváraniu čierneho obchodu a šíreniu sionizmu. (2012: 84)

S povoleným „turizmom“ súvisela významná emigračná vlna na konci 60.rokov. Zatiaľ čo pozvoľná emigrácia v priebehu tejto dekády súvisela skôr s ústupkami režimu a väčšou otvorenosťou hraníc, rok 1968-69 priniesol masovú emigráciu primárne z dôvodu obáv o ďalší vývoj v republike. (Brod 2008: 4) Po prerušení diplomatických stykov s Izraelom v roku 1967 sa v ČSSR zdvihla obrovská propagandistická kampaň proti tomuto štátu. Židia v nej videli záblesk stalinistických 50.rokov a po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v ČSSR v roku 1968 emigrovali hromadne dokým to bolo možné. Strach z represálií rástol priamoúmerne so silnejúcou antisionisticko propagandou, ktorá označila udalosti Pražskej jari za akési sionistické spiknutie. (Brod 2008: 4, Bumová 2012: 28) Podľa údajov Petra Broda odišla medzi rokmi 1968-69 z ČSSR tretina členov židovských obcí (ďalej aj ŽO), teda 6000. Okrem nich odišlo i niekoľko tisíc Židov, ktorí medzi členov ŽO nepatrili. (2008: 5) Okrem odchodov bolo možné začiatkom 60.rokov zaznamenať aj rozmach ateizmu v krajine, čo prispelo k úbytku Židov, resp. istú dobu bránilo ich nárastu. (Soukupová 2012: 88) Soukupová ďalej podotýka, že ŽO na Slovensku po vlne emigrácií hlásili počet členov približne 6000, a preto Slovenská národná rada hodnotila slovenskú židovskú komunitu ako „vymierajúcu.“ (2012: 95) Vo víre spomínaných udalostí sa na Západe objavil výraz „antisemitizmus bez Židov.“ Označuje fakt, že Židovská obec v Československu sa po emigračnej vlne drasticky zmenšila, a navyše celá protisionistická kampaň nemala v ČSSR protivníka. (Brod 1997: 158)

  1. Kanály finančnej a sociálnej pomoci

Židovskú menšinu v štáte, ako aj ich emigráciu, podporovali finančne a hmotne viaceré zahraničné organizácie. Najväčšiu mieru humanitárnej pomoci distribuoval a všetky aktivity ŽNO v krajine financoval práve JDC. Ten bol spomedzi ostatných organizácií tou najväčšou a slúžil na pomoc Židom v núdzi po celom svete. Formy pomoci sa od roku vzniku organizácie (1914) menili. Počas druhej svetovej vojny zaisťovala židovskú emigráciu z Európy a novým prisťahovalcom (napríklad do Strednej Ázie) poskytovala balíky na prežitie. Po skončení najhoršej etapy v dejinách židovského obyvateľstva sa pôvodne s programom Relief in Transit (ďalej aj RIT) sústredila na vysídlených Židov a ich emigráciu z Východnej Európy. Neskôr, po bipolárnom rozdelení sveta a postupnom vyhostení zástupcov JDC zo všetkých krajín Východného bloku (1950 z ČSR), sa koncepcia pomoci organizácie zmenila na podporu Židov v krajinách za tzv. železnou oponou. Peniaze Jointu po odchode z krajiny ostali na izraelskom veľvyslanectve, a naďalej boli tajne rozdeľované. Joint finančne podporoval aj fungovanie izraelskej organizácie Nativ, ktorá balíčky odosielala z neutrálnych európskych zemí: Švajčiarska a Švédska. (Šmok 2011: 31)

V neutrálnom Švajčiarsku sídlila aj ďalšia krycia organizácia Jointu, SSE, aj vďaka ktorej ostal JDC v Československu prítomný po svojom vyhostení. Od roku 1953 pôsobila v štáte v ilegalite a utajení (nikto sa nemal dozvedieť, že SSE bola výlučne kontrolovaná Jointom), ale v roku 1960 s ňou bola v Bratislave uzatvorená dohoda, kedy sa stala nástupníckou organizáciou Claims Conference (ďalej aj CC), ktorej pôsobenie v štáte bolo vtedy legálnym. Na rozdiel od CC, ktorej podporu štát vítal, bola SSE tŕňom v oku komunistických funkcionárov.[1] (Soukupová 2012: 92-93) Aj napriek tomu mohla SSE od roku 1960 distribuovať sociálnu pomoc v Československu oficiálne. Stalo sa tak v momente „vynesenia posledných rozsudkov“ nad distribútormi sociálnej pomoci, finančných a hmotných prostriedkov núdznym Židom. Proti nim bola zameraná séria vyšetrovaní v 50.rokoch, napríklad akcia Zlatá Husa. (Šmok 2011: 38) Šmok dodáva, že formy zahraničnej sociálnej pomoci už neboli predstaviteľmi štátu považované za ohrozujúce bezpečnosť zeme, a to najmä kvôli starnúcej židovskej populácii, ktorej bola podpora určená. Štátna bezpečnosť (ďalej aj ŠtB) upriamila svoju pozornosť na židovskú mládež a jej vzdelávanie – mládež sa tak dostala do relatívnej pozície ohrozenia, ŠtB pracovala na jej asimilácii, a cielila zabrániť jej vzdelávaniu. (2011: 38-39) Túto zaujímavú zmenu politiky z konca 50.rokov si ešte pripomenieme v ďalšej časti práce.

Boli to najmä zahraničné distribučné kanály sociálnej pomoci Židom v núdzi, ktoré sa po tzv. Víťaznom februári dostali pod kontrolu ŠtB. (Šmok 2011: 35) Je teda zrejmé, že ich aktivity boli stále sledované a ich pôsobenie nebolo jednoduché. Aj napriek tomu bola miera prerozdelenej pomoci núdznym do roku 1967 značne vysoká. Skôr ale ako sa dostanem k podrobnejšej analýze udalostí roku 1967 a po ňom, pozriem sa ešte detailnejšie na rozdiel v prístupoch štátu k spomínaným humanitárnym organizáciám.

Nevôľa voči SSE vychádzala jednak z toho dôvodu, že organizácia údajne podporovala už zomrelých členov ŽO, nečlenov, ale dokonca aj Židov, ktorí boli vďaka amnestiám prepustení z komunistického väzenia. (Soukupová 2012: 94) No na druhej strane, aj napriek všetkej opatrnosti, ktorú SSE pri svojich akciách vyvinula, československé autority údajne vedeli, že „SSE je JDC“ a spolupracuje aj s Izraelom. (Beizer 2009: 118) Podpis zmluvy o oficiálnej distribúcii pomoci z roku 1960 bol teda nanajvýš nečakaným aktom. Nasvedčuje tomu zabránenie pozvaniu výkonného riaditeľa Pamätnej nadácie židovskej kultúry Marka Uveelera do Československa v roku 1965 z dôvodu jeho príslušnosti k Jointu. Dodatočne však Uveeler československé víza dostal – jednak kvôli jeho ostrej kritike, ale najmä kvôli strachu ČSSR zo straty devízových prostriedkov. Tie „Štátna banka československá nutne potrebovala,“ a teda ekonomický faktor sa „znovu ukázal byť silnejší ako ideologické presvedčenie.“ (2012: 94) Zdôrazňujúc posledných pár riadkov sa dostávam k hlavnej časti práce.

  1. Charles Jordan, podpora núdznym a ekonomické vzťahy dvoch štátovCharles Jordan

Podľa základných pozorovaní predstaviteľov JDC, komunistickí predstavitelia štátov za železnou oponou reagovali na zahraničnú sociálnu podporu dvojznačne. Na jednej strane im nevadilo, keď mali vďaka humanitárnym organizáciám zabezpečené zahraničné valuty. Na strane druhej však nechceli navonok pôsobiť tak, aby vyzerali, že sa o vlastných občanov nedokážu postarať sami, bez pomoci Západu a jeho kapitalistických krajín. (Beizer 2009: 125) Distribúcia humanitárnych balíkov ale bezpochyby obohatila domáci trh. Ako sa k takémuto typu pomoci stavali po roku 1967?

Prípad smrti výkonného riaditeľa JDC Charlesa Jordana je známy v nasledovnej verzii: 20.8.1967 bolo jeho mŕtve telo nájdené vo Vltave v Prahe po štyroch dňoch, kedy odišiel večer z hotela od manželky kúpiť si pravdepodobne cigarety a noviny. Pôvodná diagnóza utopenie bola na základe výsledkov patologických vyšetrení vystriedaná predpokladom jeho zavraždenia. Podieľali sa na tom údajne arabskí agenti, pričom Štátna bezpečnosť mala o plánovanom únose humanitárneho pracovníka vedieť pred jeho odohraním. Jordanova smrť však dodnes ostáva nevyšetrená.

Na tomto mieste je nutné pozrieť sa na vtedajšiu úlohu ŠtB, ktorá je okrem Jordanovho prípadu silno (v našej otázke) spätá aj s prípadom Vladimíra Komárka. Po vyhnaní izraelských diplomatov z krajiny po šesťdennej vojne v prvej polovici roku 1967 vymizlo z krajiny pole sionistických tendencií, proti ktorým ŠtB celé roky bojovala. Polícia sa ale obávala, že pokračujúci (oficiálny či neoficiálny) kontakt domácich Židov s akýmikoľvek zahraničnými židovskými organizáciami by aj po uzatvorení izraelskej ambasády viedol k čerpaniu informácií od československých Židov a ich využívaniu zahraničnými spravodajskými službami. Preto účasť ŠtB, resp. jej vedomé nebránenie v únose jedného z najprominentnejších humanitárnych židovských aktivistov je možné vysvetliť ako snahu o budúcu pasivitu Jordanovych kolegov z JDC voči Československu. (Labendz 2014: 94)

STB

To naznačuje, že distribútori sociálnej pomoci boli aj v 60.rokoch, kedy mala byť pozornosť ŠtB primárne sústredená na „ničenie“ stredísk výchovy mládeže, radení medzi významné hrozby pre štátne zriadenie. Vo veci výchovy mládeže boli dokonca prijaté ústupky: od roku 1966 sa až do 1974 konali pravidelne prednášky pre mládež od osobností ako bol tajomník RŽNO Oto Heitlinger, či Arnošt Lustig. Súhlas na konanie prednášok bol udelený najmä z toho dôvodu, že keď sa bude židovská mládež pravidelne stretávať v objektoch PŽNO, kde bude čiastočne pod kontrolou, bude menej náchylná podľahnúť vplyvu sionistických organizácií. (Heitlingerová 2007: 46) Joint bol za takúto „špionážnu sionistickú organizáciu“ považovaný už od komunistického prevratu v roku 1948. (Beizer 2009: 114) Práca s mládežou za žiadnych okolností nesmela byť spájaná so zahraničným financovaním, program aktivít musel byť upravený tak, aby nevyžadoval žiadnu finančnú pomoc zo zahraničia. (Heitlingerová 2007: 124) Joint bol nielen údajnou sionistickou, ale aj jednou z najpodozrivejších organizácií, ktorá mohla po odchode izraelských diplomatov plniť úlohu korumpovania československých občanov židovského pôvodu. (Labendz 2014: 96) Či však z týchto dôvodov bola ŠtB schopná nezasiahnuť pri únose Charlesa Jordana, môže pri miere súčasných znalostí, ostať len opatrnou špekuláciou. (2014: 97)

Sionizmus bol v ČSR po prevrate 1948 všeobecne označovaný ako „buržoázna, nepriateľská ideológia v službách amerického imperializmu.“ (Labendz 2014: 86) Po prerušení diplomatických stykov so štátom Izrael sa vzťah ČSSR k sionistickej organizácii JDC a Spojeným štátom ako takým, mal predpokladane zhoršiť.[2] Predstavitelia štátu však už po procesoch so Slánskym spozorovali, že čiastočne sa zahraničná mienka o Československu formuje na základe ich nakladania s miestnym židovským obyvateľstvom. (2014: 88) ČSSR sa navyše ocitla v nie veľmi priaznivej ekonomickej situácii a niečo ako sankcie od USA si v dlhodobom hľadisku nemohla dovoliť. Ako to súvisí s prípadom predstaviteľa JDC Jordana?

Úmrtie vysokopostaveného člena Jointu určite neprinieslo iný než negatívny obraz krajiny. Situáciu navyše zhoršilo podozrenie, že československá ŠtB mala údajne o Jordanovom únose vedieť, i napriek čomu nezasiahla. Aj keď Joint a americké úrady vedeli, že Jordan bol v Československu považovaný za špióna, a existovala možnosť, že bol na želanie ŠtB či priamo KGB zneškodnený, rozhodli sa prípad hlbšie nevyšetrovať. Nechceli napínať vzájomné vzťahy krajín v období otepľovania režimu v krajine, ktorá pomaly kráčala k Pražskej jari. Na druhej strane, ČSSR sa snažila akýmkoľvek potenciálnym obvineniam Západu brániť.

Situáciu navyše zhoršilo podozrenie, že československá ŠtB mala údajne o Jordanovom únose vedieť, i napriek čomu nezasiahla.

Počas roku 1967 prebiehal i proces s Vladimírom Komárkom,[3] ktorý zreteľne poukázal na rozštiepenosť medzi politickou elitou štátu a na fakt, že ekonomické vzťahy medzi ČSSR a USA sa dostali do inej dimenzie než v akej boli v 50.rokoch. Vtedy, pár rokov po Víťaznom februári,  prebehol prvý proces s Komárkovou špionážnou skupinou, kedy bol uväznený aj americký veľvyslanec Oatis. Československo prijalo tvrdé americké sankcie ako česť, boli znakom vernosti Sovietskemu zväzu. (Lukes 2001: 69) Ekonomické sankcie USA, ktoré bola ČSR pri pomoci od ZSSR schopná zniesť na začiatku Studenej vojny, nebola schopná vydržať v 60.rokoch. Ekonomika štátu založená na ťažkom priemysle sa stala zastaranou a nedokázala tvrdým americkým reštrikciám čeliť. Reformistické krídlo KSČ, ktoré malo svoje centrum aj na Ministerstve zahraničných vecí, uznalo, že pre ČSSR je vitálne udržiavať dobré vzťahy so Západom, už len z hľadiska získavania nových technológií. (2001: 87) ŠtB sa, na druhú stranu, dostala do pozície rivala Ministerstva: bola totiž striktne proti inováciám a za zachovanie statusu quo, a spadala priamo pod kontrolu Moskvy. (2001: 78) S Moskvou pevne spolupracovala aj pri pokusoch dostať amerického občana Komárka opäť do Prahy, kde by mohol byť podrobený trestnému procesu.

I keď v prípade Komárek podľahol vplyv ŠtB reformistickému hnutiu v strane, celkové pôsobenie polície v oblasti česko-amerických vzťahov a vzťahov štátu k zahraničným organizáciám nestrácalo na sile. Aj napriek pozitívnemu vývoju v priebehu 60.rokov a otepľovaniu vzťahov so Západom, ostávali snahy komunistických predstaviteľov chrániť židovskú menšinu v štáte pred sionizmom na prvom mieste. Kampaň proti nebezpečnej sionistickej ideológii navyše po auguste 1968 výrazne zosilnela, reformistické nálady v KSČ boli prísne umlčané. Na základe týchto udalostí ostražitosť voči tzv. sionistickým špionážnym organizáciám akou bol napríklad JDC len pochopiteľne vzrástla.

Záver

Organizácie pomoci príslušníkom židovských menšín preživších druhú svetovú vojnu to v štátoch povojnovej Európy nemali jednoduché, a to najmä po zatiahnutí železnej opony v jej východnej časti. Distribúcia finančnej a hmotnej humanitárnej pomoci však ani počas komplikovaného komunistického „vládnutia jednej strany“ v týchto štátoch neustala. Mnohé z organizácií v týchto krajinách ilegálne pracovali aj po tom, čo boli vyhnané. To sa týkalo i amerického JDC, ktorého činnosť bola v krajinách východného bloku plošne zakázaná.

Táto práca sa zaoberala pôsobením JDC v Československu v období 60.rokov, primárne v rokoch 1967/68. Jej cieľom bola analýza vzťahu predstaviteľov ČSSR voči JDC, a všeobecne voči Spojeným štátom, z ktorých pomoc Židom pochádzala. V centre pozornosti pritom stála záhadná smrť významného predstaviteľa organizácie Charlesa Jordana. Pomocou skúmania udalostí okolo doposiaľ nevyšetreného prípadu, a pomocou ďalších aspektov konfrontácie komunistickej moci a židovskej populácie, práca dospela k niekoľkým záverom.

Rok 1967 bol dôležitým medzníkom vo vzťahu štátu k československej židovskej menšine. Spúšťačom premien bolo vyhostenie izraelských veľvyslancov z Prahy a prerušenie diplomatických stykov v dôsledku tretej arabsko-izraelskej vojny, ktoré bolo zdôvodnené snahou chrániť židovskú populáciu pred sionizmom. Politika antisionizmu, ktorá koncom 60.rokov značne posilnila prostredníctvom celospoločenskej kampane, hrala v skúmanom predmete významnú rolu. Obdobie otepľovania atmosféry v ČSSR sa síce naoko nieslo v znamení ústupkov voči JDC (povolenie činnosti SSE, organizácie financovanej Jointom), napätie existovalo nepretržite. Navyše, zdanlivý obrat pozornosti štátnej politiky smerom k vzdelávaniu židovskej mládeže bol opäť len klamlivým – neskôr totiž režim konštatoval, že jeho snahou bola skôr kontrola mládeže, aby tá nepodľahla sionistickým židovským organizáciám, za akú bol JDC dlhodobo považovaný.

(…)režim konštatoval, že jeho snahou bola skôr kontrola mládeže, aby tá nepodľahla sionistickým židovským organizáciám(…)

Ďalšími kľúčovými aspektmi tohto nejednoduchého vzťahu sú rozhodne vývoj ekonomickej situácie ČSSR v danom období a reformistické tendencie vnútri KSČ. Na jednej strane bol režim v situácii, kedy sa mu každá finančná pomoc vyplatila, a kedy nedokázal čeliť prípadným tvrdým americkým sankciám, aké boli zavedené pri pochybení či poškodení záujmov, resp. občanov USA, ako napríklad pri procese s Vladimírom Komárkom. Na strane druhej si KSČ nemohla dovoliť ukázať, že by v štáte čokoľvek nefungovalo, a že by vôbec nejakú pomoc od kapitalistickej zeme potrebovala. V práci sa jasne artikulovala i línia v KSČ, ktorá oddeľovala jej konzervatívne krídlo od krídla reformistického.

Na základe analýzy udalostí, ktoré sa na prelome rokov 1967/68 odohrali, je možné hodnotiť výsledný postoj ČSSR voči pôsobeniu JDC v krajine za negatívny a pomaly sa zhoršujúci, obzvlášť s ohľadom na okupáciu ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy od augusta 1968 a stupňujúcu sa antisionistickú kampaň. V otázke vzťahu JDC a Československa na prelome 60. a 70.rokov, prípadne v rozšírení predmetu skúmania na roky normalizácie v krajine, sa ponúka pole možností analýzy práve pomocou archívnych záznamov, resp. vtedajšieho diškurzu predstaviteľov štátu. Tie totiž dokážu nálady a postoje jednotlivcov priblížiť najdetailnejšie.

Použitá literatúra

Beizer, Michael. „I Don´t Know Whom to Thank: The American Jewish Joint Distribution Committee´s Secret Aid to Soviet Jewry.“ Jewish Social Studies: History, Culture, Society 15.2 (2009): 111-136. Web. 26 May 2015.

Bumová, Ivica. „Vývoj ideológie sionizmu a východiská sionistických procesov na Slovensku po nástupe komunistov k moci.“ Výskum a vzdelávanie o holokauste v strednej Európe. Ed. Monika Vrzgulová, Ján Hlavinka. Bratislava: DSH, 2012. 19-32. Web. 26 May 2015.

Brod, Petr. „Dvě emigrační vlny židů z Československa.“ Konference Krajané a exil: 1948 a 1968, Praha, Karolinum, 16.-17. Září 2008. Web. 26 May 2015.

Brod, Petr. „Židé v poválečném Československu.“ Židé v novodobých dějinách. Ed. Pavel Klener. Praha: Karolinum, 1997. 147-162. Print.

Heitlingerová, Alena. Ve stínu holocaustu a komunismu: Čeští a slovenští židé po roce 1945. Praha: G plus G, 2007. Print.

Labendz, Jacob Ari. „Lectures, murder, and a phony terrorist: managing „Jewish power and danger“ in 1960s communist Czechoslovakia.“ East European Jewish Affairs 44.1 (2014): 84-108. Web. 26 May 2015.

Lukes, Igor. „Changing Patterns of Power in Cold War Politics: The Mysterious Case of Vladimír Komárek.“ Journal of Cold War Studies 3.1 (2001): 61-102. Web. 26 May 2015.

Soukupová, Blanka. „Postoj státu k židovskému náboženskému společenství v českých zemích v letech 1956-1968: Mezi kontrolou, represemi a „blahosklonností.“ Lidé města 14.1 (2012): 73-105. Web. 26 May 2015.

Šmok, Martin. „Každý žid je sionista a každý sionista je špion! Příběh distribuce sociálních podpor.“ Paměť a dějiny 5.4 (2011): 29-39. Web. 26 May 2015.

[1] Podpora od CC, od zástupcu Židov pri vyjednávaniach vo veci povojnových kompenzácií a reštitúcií obetiam nacistických perzekúcií a ich potomkom, bola žiadaná. Nesmelo však vzniknúť podozrenie, že Československo je krajina s nízkou životnou úrovňou. Predstaviteľ CC v Zürichu musel vydať prehlásenie, že akcie organizácie znamenajú „akési pokánie západných Židov, ktorí boli ušetrení nacistickej perzekúcie.“ (Soukupová 2012: 92)

[2]Tomu nasvedčovala aj eskalácia antisionistickej kampane, ktorá po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 ešte nabrala na obrátkach.

[3] Komárek, bývalý československý občan a špión na prelome 40. a 50.rokov bol v roku 1966, už ako občan americký, unesený KGB na svojej pracovnej ceste v Rusku a poslaný do ČSSR. Tam bol podrobený dlhým vyšetrovaniam a procesu, v ktorom bol obvinený z podrývania socialistického režimu Československa a poslaný na 8 rokov do väzenia. Zásluhou rozsiahlej kampani v Spojených štátoch bol však po niekoľkých týždňoch prepustený. Viď Lukes, Igor. „Changing Patterns of Power in Cold War Politics: The Mysterious Case of Vladimír Komárek.“ Journal of Cold War Studies 3.1 (2001): 61-102.