Autor: Maroš Matis (IMS FSV UK)

Úvod

Les_mrtvych_v_KatyneTáto práca pojednáva o politickej odozve masakru v Katyni počas 2. Svetovej vojny, jeho rozdielnej interpretácii jednotlivými mocnosťami a o vplyve aký mal na vzťahy medzi spojencami. Práca sa zameriava hlavne na obdobie od objavenia katyňských hrobov Nemeckom v roku 1943 do konca 2. Svetovej vojny. Stručne je analyzované aj značné úsilie poľskej exilovej vlády vypátrať poľských dôstojníkov pred rokom 1943 a taktiež otázka Katyne na Norimberskom procese. Cieľom práce nie je podrobný popis samotných udalostí z roku 1940, podobne ani analýza jednotlivých udalostí vojny. Katyň je dostatočne známou epizódou dejín, preto sa táto práca usiluje o objasnenie jej čiastkového aspektu, ktorým je práve postoj mocností k tejto udalosti a jej dopad na ich vzájomné vzťahy. Zameriavam sa najmä na stanoviská najpodstatnejších krajín vo vzťahu ku Katyni, a teda USA, Veľkej Británie, poľskej exilovej vlády, Nemecka a samozrejme SSSR. Práca vychádza z dostupnej literatúry a odtajnenej korešpondencie medzi vedúcimi predstaviteľmi spojencov.

Katyňský masaker

Masaker v Katyni označuje udalosť, kedy bolo príslušníkmi NKVD na jar roku 1940 v Katyňskom lese zastrelených približne 4000 poľských dôstojníkov z tábora Kozelsk. Niekedy je ako Katyňský masaker označovaná vražda všetkých poľských dôstojníkov a iných občanov z táborov Kozelsk, Ostaškov a Starobělsk. Spolu bolo NKVD zavraždených približne 22 000 poľských dôstojníkov, policajných úradníkov a príslušníkov inteligencie internovaných v týchto troch táboroch. Krízu medzi spojencami v roku 1943 však vyvolalo iba objavenie hrobov dôstojníkov z Kozelsku zavraždených v Katyni. Hroby dôstojníkov z ostatných táborov v Charkove a Kalinine boli objavené podstatne neskôr.

Zmiznutí poľskí dôstojníci a nemecký objav Katyne

Po uväznených poľských dôstojníkoch nebolo od roku 1940 ani stopy. Napriek početným žiadostiam a listom poľskej exilovej vlády, nikto v SSSR údajne nevedel, kde sa nachádzajú. Poľský veľvyslanec Stanislaw Kot a premiér Wladyslaw Sikorski dostávali od SSSR iba neurčité odpovede. Neskôr Stalin osobne uisťoval poľskú stranu, že dôstojníci boli prepustení a že sa buď vrátili domov, jednoducho rozpŕchli alebo že odišli do Mandžuska.[1] Tieto klamstvá boli poľskej vláde podsúvané až do objavenia Katyne Nemeckom.

Katyn_massacre_8Oblasť okolo Smolenska bola od roku 1941 obsadená nemeckými jednotkami, ktoré sa začali postupne najmä od miestnych obyvateľov dozvedať o hromadných vraždách a hroboch v Katyňskom lese. Už na konci roku 1942 mali Nemci v pláne hroby preskúmať, no pôda bola zamrznutá, a tak k otvoreniu hrobov došlo až na jar roku 1943. Nemecké jednotky objavili telá niekoľko tisíc poľských dôstojníkov a podľa predmetov nájdených v hroboch bolo evidentné, že boli zavraždení v apríli a máji roku 1940. Nemci vytušili veľkú šancu rozhádať spojencov a začali s prípravou masívnej kampane. Na potvrdenie nálezu pozvali do Katyne viacerých zahraničných lekárov, antropológov, novinárov a politikov. Okrem toho bolo na miesto hrobov privezených aj niekoľko zajatých poľských, britských a amerických dôstojníkov. O náleze, exhumáciách a pitvách vypracovali Nemci podrobnú správu, počet obetí v Katyni propagandisticky navýšili na 11 000 a odštartovali obrovskú kampaň. Nemecký minister propagandy Joseph Goebbels si poznamenal do denníku: „Kauza okolo Katyne sa mení na gigantickú politickú aféru. Využijeme to všetkými možnými spôsobmi.“[2]

Diplomatická kríza medzi poľskou vládou a SSSR

Poľská exilová vláda sa pochopiteľne dožadovala od sovietskej strany vysvetlenia a podotkla, že nemecká správa a osobné svedectvá účastníkov exhumácie pôsobia veľmi znepokojujúco. SSSR však neodpovedal. Poľská vláda sa teda 17. apríla rozhodla obrátiť so žiadosťou o vyšetrenie masakru v Katyni na Medzinárodný Červený kríž. Prostredníctvom svojho ministra obrany Mariana Kukiela tento krok zdôvodnila nasledovne: „Ani poľská vláda, ani poľské veľvyslanectvo nikdy nedostali (od SSSR) žiadnu informáciu, kde sa nachádzajú dôstojníci […], je preto nutné, aby hroby preskúmali príslušníci medzinárodnej inštitúcie.“[3] Poľskú žiadosť samozrejme podporilo aj Nemecko. Medzinárodný Červený kríž vydal stanovisko, že udalosť preskúma, pokiaľ bude súhlasiť aj SSSR. Stalin strácal pôdu pod nohami a nezostávalo mu nič iné, iba súhlas neudeliť.

SSSR sa snažil z tejto nepríjemnej situácie všemožne vykľučkovať. Okamžite z vrážd v Katyni obvinil Nemecko, ktorého cieľom bolo údajne „vlastné vraždy“ propagandisticky využiť na rozoštvanie spojencov. Treba povedať, že voči poľskej vláde zvolil Stalin z diplomatického hľadiska pravdepodobne najlepšiu taktiku, akú v danej chvíli mohol. Predstieral, že postoj poľskej vlády sa SSSR veľmi dotkol a ako spojeneckú vládu ju obvinil z nedostatku lojality. Vrcholom absurdnosti bolo, keď Stalin obvinil poľskú vládu z kolaborácie s nacistickým Nemeckom. Namiesto vysvetlenia poľskej vláde zaslal Stalin viaceré pobúrené listy britskému premiérovi Churchillovi do Londýna, kde sídlila aj poľská exilová vláda. V liste z 21. apríla 1943 Stalin Churchillovi napísal: „Sovietska vláda považuje správanie poľskej vlády voči SSSR v poslednej dobe za úplne nenormálne. […] Okolnosť, že nepriateľská kampaň proti SSSR začala súčasne v nemeckej a poľskej tlači a je vedená rovnakým spôsobom, neponecháva žiadne pochybnosti o tom, že medzi Nemeckom a vládou p. Sikorského existuje kontakt a dohoda o vedení tejto kampane.“[4] Nakoniec SSSR 25. apríla demonštratívne prerušil s poľskou vládou diplomatické styky.

Informácie Veľkej Británie a USA o Katyni

article-2201226-14F1D361000005DC-322_634x414Veľká Británia a USA boli do veľkej miery presvedčení, že za masaker sú zodpovední Sovieti. Všetky dôkazy hrali proti SSSR. Precízna nemecká správa o náleze hrobov bola veľmi dôveryhodná a Nemci mali navyše desiatky svedkov. Naopak SSSR neponúkol žiadne presvedčivé dôkazy na svoju obranu. Okrem toho mali Veľká Británia a USA vlastné informačné zdroje. Známa je najmä správa Owena O’Malleyho, britského veľvyslanca pri poľskej exilovej vláde, v ktorej sa píše: „Sme si viac než z polovice istí, že poľskí dôstojníci boli v skutočnosti zavraždení ruskými jednotkami.“[5] Po obdržaní Churchill túto správu poslal ďalej Rooseveltovi, ktorý bol sám o Katyni dobre informovaný. Ako uvádza vo svojej knihe István Kovács, zvláštny zmocnenec prezidenta Roosevelta George H. Earle informoval Roosevelta na základe informácií, ktoré mal k dispozícii o tom, že vraždy spáchali Sovieti.[6] Takisto dôstojník americkej armády poľského pôvodu I. Szymanski zhromaždil o Katyni značné množstvo materiálov, ktoré posielal do Washingtonu.[7] V tom, či si boli Roosevelt a Churchill vinou SSSR istí stopercentne, sa nezhodujú ani historici. Najväčšie pochybnosti u nich vyvolával pravdepodobne fakt, že hroby objavili Nemci, ktorým logicky nemohli úplne dôverovať.

Bezprostredná reakcia spojencov

USA a VB si uvedomovali, že rozkol medzi spojencami nemôžu dopustiť za žiadnu cenu, keďže vojna nebola ešte ani zďaleka rozhodnutá. To bolo nakoniec hlavným cieľom nemeckej kampane. Pobúrená poľská vláda a najmä premiér Sikorski však trvali na objasnení udalostí v Katyni, zatiaľ čo Stalin sa stále hral na „urazeného a podvedeného“ poľskou stranou. Keďže spolupráca so SSSR bola pre víťazstvo vo vojne kľúčová, USA a VB sa rozhodli akceptovať oficiálnu sovietsku verziu, respektíve Katyň vedome prehliadať. Churchill a Roosevelt usilovali o vzájomné uzmierenie sovietskej a poľskej strany, hlavne si však chceli udržať priateľské vzťahy so Stalinom. Preto voči Stalinovi zastávali VB a USA veľmi ústretový postoj, zatiaľ čo voči poľským predstaviteľom postupovali ráznejšie.

Ako tvrdí Sanford, oficiálna britská politika spočívala v hľadaní nezrovnalostí a nejasností ohľadom Katyne za účelom nepridelenia viny SSSR. Anthony Eden  v prejave zo 4. mája 1943 diplomaticky odsúdil pokryteckú snahu Nemecka rozrušiť vzťahy medzi spojencami, ale o tom kto je zodpovedný za Katyň nehovoril.[8] Winston Churchill presviedčal Sikorského, aby v záujme spojencov zbytočne nestupňoval napätie a tému Katyne odložil na neskôr, keďže mŕtvym poľským dôstojníkom aj tak už nemôže nijako pomôcť.[9] Kaiser poukazuje tiež na to, že z korešpondencie medzi Stalinom a Churchillom vyplýva, že Churchill prisľúbil zaviesť v poľskej tlači „kázeň“, aby nedošlo k ďalšiemu stupňovaniu konfliktu.[10] Podobne zhovievavý postoj zastával voči Stalinovi aj Roosevelt. Archívne materiály dokazujú, že Roosevelt poslal Stalinovi list, v ktorom tvrdí, že Sikorski spravil chybu a ubezpečil Stalina, že Churchill sa postará o to, aby poľská vláda v budúcnosti jednala rozumnejšie.“[11]

Po smrti premiéra Sikorského, ktorý stále trval na objasnení záležitosti, sa vzťahy medzi SSSR a poľskou vládou podarilo aspoň čiastočne urovnať, poľská vláda však pochopiteľne neakceptovala oficiálnu sovietsku verziu Katyne. Spojenci aj naďalej pokračovali v zmierlivom postoji voči Stalinovi. Na konferencii v Teheráne na prelome novembra a decembra 1943 Churchill Stalinovi oznámil, že v otázke povojnových hraníc Poľska je spolu s Rooseveltom pripravený k veľkým kompromisom a dodal, že poľská hranica môže byť stanovená aj bez vyjadrenia Poliakov samotných.[12]

Sovietske vyšetrovanie Katyne

nikolay-burdenko_5-tV septembri roku 1943 sa armáde SSSR podarilo vytlačiť nemecké jednotky zo Smolenskej oblasti. Sovieti okamžite ustanovili zvláštnu komisiu na preskúmanie katyňských hrobov vedenú Nikolajom Burdenkom. Úlohou tejto komisie bolo „obstarať dôkazy“ o tom, že Katyňský masaker bol nemeckým dielom. Ako uvádza Sanford, členovia NKVD do hrobov vložili noviny z roku 1941 a iné predmety, ktoré mali slúžiť ako dôkaz, že vraždy boli spáchané až keď toto územie okupovali Nemci. Príslušníci NKVD tiež dodali zastrašených svedkov, ktorí nemeckú vinu dosvedčili a do Katyne bolo pozvaných aj niekoľko zahraničných novinárov. Tí si vypočuli nacvičené výpovede svedkov a prezreli predmety vložené do hrobov NKVD. Napriek tomu, že sovietska verzia udalostí mala výrazné trhliny, niektorí novinári jej uverili.[13] Výstupom Burdenkovej komisie bolo zverejnenie správy obsahujúcej dôkazy o vine nacistov. Komisia uviedla rovnaký, umelo navýšený, počet obetí ako Nemecko v roku 1943, teda 11 000. Keby totiž SSSR uviedol pravdivý počet obetí, čiže asi 4000, zrejme by sa nevyhol ďalším nepríjemným otázkam ohľadne zvyšných poľských dôstojníkov. Tí boli zavraždení v Charkove a Kalinine, o čom ostatné mocnosti nevedeli.[14] Takto sa SSSR snažil „hodiť všetku špinu“ na Nemecko. Správa komisie spojencov samozrejme príliš nepresvedčila, v oficiálnej línii však akceptovali sovietske závery vyšetrovania a verejne ich nespochybňovali.

Zakrývanie pravdy

Existujú dôkazy, že VB a USA pravdu o Katyni nielen prehliadali, ale aj sami zakrývali.  Už spomínaný zmocnenec prezidenta Roosevelta George H. Earle, ktorý zastával názor, že Katyňský masaker spáchali Sovieti, dostal príkaz o tejto veci mlčať. Earle sa však dožadoval svoje zistenia zverejniť, čo Roosevelt písomným rozkazom zamietol. Nakoniec bol Earle prevelený na ostrov Samoa v Pacifiku.[15]

 Ďalším príkladom je prípad Johna H. Van Vlieta, ktorý bol jedným zo zajatých amerických dôstojníkov privezených Nemcami do Katyne za účelom potvrdenia ich nálezu hrobov v roku 1943. Po svojom prepustení podal nadriadeným správu označujúcu ako vinníka Katyne SSSR, tá však zmizla. Viac svetla do tejto udalosti vniesla až neskoršia výpoveď generála Claytona Bissella, šéfa vojenskej spravodajskej služby, ktorý správu zatajil. Bissell sa vyjadril, že bola označená ako utajovaná skutočnosť, keďže Roosevelt potreboval pomoc SSSR vo vojne proti Japonsku.[16]

Akýmkoľvek snahám najmä poľských predstaviteľov a tlače rozvíriť debatu o Katyni sa snažila zabrániť aj Veľká Británia. Príkladom je už spomenutý Churchillov prísľub Stalinovi zaviesť v poľskej tlači kázeň. Vzhľadom k tomu, že roztržka so SSSR by mohla mať fatálne následky, je toto konanie spojencov však pochopiteľné.

Katyň na konci vojny

640px-Katyn_-_decision_of_massacre_p1S blížiacim sa koncom vojny sa víťazstvo spojencov zdalo byť stále jasnejšie. Napriek tomu bola Katyň ešte vždy témou, o ktorej sa nehovorí. Ponúkajú sa pre to najmä dva logické dôvody. Po prvé, USA stále potrebovali spojenectvo SSSR v pokračujúcej vojne proti Japonsku, a po druhé, USA mali záujem na vstupe SSSR do vznikajúcej Organizácie Spojených národov, keďže dúfali, že sa tak v budúcnosti podarí zabrániť ďalším konfliktom.[17] Arnold Beichman ponúkol zaujímavý argument, že Roosevelt neotváral tému Katyne taktiež preto, že nesprávne odhadol Stalina ako osobu a aj povahu režimu v SSSR a dúfal, že USA môžu po vojne so SSSR spolupracovať.[18] To sa však neskôr ukázalo ako nereálne.

SSSR presadil zaradenie Katyňského masakru napriek „polohlasným“ námietkam spojencov aj do bodov obžaloby proti Nemecku v Norimberskom procese. Hlavným žalobcom vo veci Katyne bol generál Roman Rudenko, ktorý dobre vedel, kto je za zločin v skutočnosti zodpovedný. Najdôležitejším dôkazným materiálom SSSR bola správa Burdenkovej komisie. Poskytla však iba veľmi nepresvedčivé dôkazy, ktoré nemecká obhajoba poľahky vyvrátila. Téma Katyň tak bola nakoniec z bodov obžaloby vyškrtnutá a „vyšumela do stratena“.[19]

Čo sa týka postoja mocností ku Katyni po skončení 2. Svetovej vojny, Cienciala et. al., sa jeho analýze podrobne venovali vo svojej knihe a môže byť zosumarizovaný nasledovne; SSSR pochopiteľne vinu popieral a veľká časť dôkazných materiálov bola zničená. To, že Katyň je dielom SSSR priznal až Gorbačov počas perestrojky a po ňom ešte otvorenejšie Jeltsin. Veľká Británia bola počas Studenej vojny opatrná vo vyhláseniach o Katyni a jej oficiálna politika spočívala v neurčení vinníka z dôvodu nedostatku jasných dôkazov. V skutočnosti Británia najmä nechcela otvorene priznať, že Katyň je dielom SSSR a stupňovať politické napätie. Stanovisko USA ku Katyni záviselo hlavne od aktuálnych medzinárodno-politických udalostí. Do vypuknutia Kórejskej vojny sa USA snažili téme Katyne vyhýbať, no začiatkom roku 1952 bola ustanovená tzv. Maddenova komisia, ktorá chcela Katyňský masaker ako dielo SSSR dostať až pred medzinárodný tribunál, čo by však len ťažko viedlo k nejakým reálnym dôsledkom pre SSSR vzhľadom k politickej situácii danej doby. Každá zmienka o tom, že Katyň je dielom SSSR takmer vždy viedla k zvýšeniu politického napätia a ochladeniu vzťahov medzi SSSR a USA, preto sa USA stavali ku Katyni viac alebo menej zdržanlivo v závislosti od intenzity vzťahov so SSSR v danom momente a medzinárodných udalostí.[20]

Záver

Zámerom tejto práce bolo ozrejmiť politickú odozvu Katyňského masakru a jeho vplyv na vzťahy medzi jednotlivými veľmocami počas 2. Svetovej vojny. Táto udalosť výrazne zasiahla do vzťahov medzi spojencami a na poli  medzinárodnej politiky rezonuje dodnes. Napriek rozsahu a nehumánnosti tohto činu spáchaného SSSR sa USA a Veľká Británia tvárili, ako keby sa nikdy nestal. Napriek tomu, že pragmatizmus zvíťazil v jednaní spojencov nad hodnotami, myslím, že vzhľadom na dané okolnosti bolo konanie USA a VB odôvodnené a zároveň aj ospravedlniteľné. Akýkoľvek rozkol medzi spojencami totiž mohol viesť ku katastrofe. Spojenci stáli proti režimu, ktorý mal v pláne vyhladiť celé národy, nebol to teda čas na veľké gestá. Aj keď USA a VB si boli do veľkej miery istí, že ich spojenec je zodpovedný za masovú vraždu, v záujme spoločného cieľa so SSSR ďalej úzko spolupracovali a udalosť vedome prehliadali. Poľská exilová vláda tento postoj spojencov oprávnene vnímala ako neodpustiteľnú krivdu, no bol aj v záujme Poľska samotného. Ak by sa totiž USA a VB poľskej vlády zastali a medzi spojencami skutočne došlo k rozkolu, je veľmi otázne, či by dnes poľský národ vôbec existoval. Na druhej strane je sporné, či sa dá za ospravedlniteľný považovať postoj USA a VB k udalostiam v Katyni aj v dobe, keď už o víťazovi vojny bolo prakticky rozhodnuté a najmä po jej skončení. Obidve mocnosti totiž počas Studenej vojny ku téme Katyne pristupovali opatrne a odmietali zaujať rezolútny postoj voči SSSR. Zo strany USA a UK sa vždy jednalo skôr a akési náznaky, ktorým však chýbala potrebná rozhodnosť, keďže nechceli stupňovať politické napätie.


 

Zdroje

Knihy:

Cienciala M. Anna, Lebedeva S. Natalia a Materski Wojciech, A Crime Without Punishment (New Haven: Yale University Press, 2007).

Kaiser Gerd, Katyň: státní zločin – státní tajemství (Praha: BB/art, 2008).

Kovács István, Pilsudski … Katyň … Solidarita (Brno: Barrister & Principal, 2010).

Richter Karel, Zločin, který unikl trestu: Masakr v Katyni (Praha: Epocha, 2008).

Sanford George, Katyn and the Soviet Massacre of 1940: Truth, justice and memory (London: Routledge, 2005).

 

Články:

Beichman Arnold, „Roosevelt‘s Failure at Yalta“, Humanitas 16, (2003): 97-106.

Sterio Milena, „Katyn Forest Massacre: of Genocide, State Lies and Secrecy“, Case Western Reserve Journal of International Law 44, (2012): 615-631.

Wiseman Paul, „Allies buried misgivings over Katyn Killings, papers reveal“, World War II 27, (Jan-Feb 2013).


[1] Anna M, Cienciala, N. S. Lebedeva a Wojciech Materski, Katyn: A Crime Without Punishment (New Haven: Yale University Press, 2007), 210.

[2] Karel Richter, Zločin, který unikl trestu: Masakr v Katyni (Praha : Epocha, 2008), 171.

[3] Gerd Kaiser, Katyň: státní zločin – státní tajemství (Praha: BB/art, 2008), 163.

[4]  Kaiser, „Katyň: státní zločin – státní tajemství“, 276.

[5] Paul Wiseman, „Allies buried misgivings over Katyn Killings, papers reveal“, World War II 27, č. 5 (Jan-Feb 2013): 10.

[6]  István Kovács, Pilsudski…Katyň…Solidarita (Brno: Barrister & Principal, 2010), 132.

[7]  Kaiser, „Katyň: státní zločin – státní tajemství“, 167.

[8] George Sanford, Katyn and the Soviet Massacre of 1940: Truth, justice and memory (London: Routledge, 2005), 171.

[9] Richter, „Zločin, který unikl trestu“, 171.

[10] Kaiser, „Katyň: státní zločin – státní tajemství“, 277.

[11] Wiseman, „Allies buried misgivings over Katyn Killings“, 10.

[12] Richter, „Zločin, který unikl trestu“, 175.

[13] Sanford, „Katyn and the Soviet Massacre of 1940“, 138-141.

[14] Ibid., 138-139.

[15] Milena Sterio, „Katyn Forest Massacre: of Genocide, State Lies and Secrecy“, Case Western Reserve Journal of International Law 44, č. 3 (2012): 620.

[16] Kaiser, „Katyň: státní zločin – státní tajemství“, 183.

[17] A. Cienciala, N. Lebedeva a W. Materski, „A Crime Without Punishment“,  238.

[18] Arnold Beichman, „Roosevelt‘s Failure at Yalta“, Humanitas 16,  č. 1 (2003): 101.

[19] A. Cienciala, N. Lebedeva a W. Materski, „A Crime Without Punishment“,  232.

[20] Ibid., 238-257.