Autor: Stanislav Matějka (Institut mezinárodních studií FSV UK)

 

Abstrakt

Bakalárska práca pojednáva o bezpečnostnej hrozbe Somálska a o stratégiách USA uplatnených v boji s touto hrozbou predovšetkým v sledovanom období rokov 2001–2011. Úvodná deskriptína časť práce hovorí o vývoji v Somálsku v rokoch 1991–2011 s dôrazom na nestabilitu a neprehľadnosť situácie v krajine, ktoré majú načrtnúť rozsah bezpečnostnej hrozby, ktorú krajina predstavuje. Následne práca rozoberá fenomén „failed state“, analyzuje otázku somálskeho pirátstva a pojednáva o amerických stratégiách uplatňovaných v boji s danou hrozbou. Nakoniec zhŕňa a kriticky hodnotí možné alternatívy americkej zahraničnej politiky pre budúcnosť vo svetle hľadania najefektivnejšieho prístupu k riešeniu somálskeho problému.

Abstract

This thesis deals with the security threat of Somalia and the U.S. strategies applied to counter this threat primarily in the period 2001–2011. The first descriptive part discusses developments in Somalia in the years 1991–2011, with emphasis on instability and confusion in the country to outline the scope of the security threat landscape. The paper then deals with the phenomenon of “failed state”, analyzes the nature of Somali piracy and discusses the strategies applied in the U.S. struggle with the Somali threat. In its final part the paper summarizes and critically evaluates the possible alternatives of American foreign policy for the future.

 

Somalia drought and famine

 

Úvod

Predkladaná práca sa bude zaoberať medzinárodným aspektom problémov Somálska, ktoré tak má potenciál stať sa vážnou bezpečnostnou hrozbou pre celé medzinárodné spoločenstvo a Spojené štáty americké špeciálne. Tento potenciál bude práca analyzovať a dokazovať, vážnosť a rozsah možnej hrozby. Rovnako sa práca bude venovať reakciám USA na túto hrozbu a ich zmenám v priebehu uplynulých dvadsiatich rokov. Všeobecne je téma bezpečnostných hrozieb v posledných rokoch témou vysoko aktuálnou. Bezpečnosť a eliminácia bezpečnostných hrozieb je dnes jedným z „najdôležitejších vývozných artiklov“ Spojených štátov. Cieľom takto orientovanej zahraničnej politiky je predvídať, predchádzať či zabrániť útokom typu 9/11. Situácia v Somálsku a americký postup v boji proti bezpečnostnej hrozbe predstavuje súčasť tejto snahy vytvárať bezpečnejší, stabilnejší svet, no Somálsko je v mnohých ohľadoch špecifické. Aj preto je prínosné venovať sa téme podrobnejšie.

Cieľom práce je dokázať alebo vyvrátiť stanovenú hypotézu, že Somálsko predstavuje závažnú bezpečnostnú hrozbu pre Spojené štáty americké a všeobecne pre západný svet. Analyzovaná bude nielen povaha tejto hrozby a jej konkrétne prejavy, ale aj stratégie USA, ich doterajšia úspešnosť a ich zmeny. Napokon práca predstaví viaceré navrhované alternatívy ako zlepšiť tieto stratégie a ako úspešnejšie problému čeliť.

Časové vymedzenie práce začína rokom 1991 a končí rokom 2011. Roku 1991 padla posledná funkčná centrálna vláda v Somálsku. Časti práce venované obdobiu do roku 2001 predstavujú predovšetkým úvod do problematiky. Jadro práce sa bude zaoberať  obdobím po útokoch z 11. 9. 2001. V tej dobe vyhlásila administratíva prezidenta G.W. Busha takzvanú vojnu proti terorizmu. Viaceré hnutia, ako napríklad al-Ittihád[1], al-Barakát či al-Šabáb[2], pôsobiace na území Somálska boli následne pridané na listinu organizácii podporujúcich globálny terorizmus. Politika USA voči Somálsku a celému regiónu sa teda v tejto dobe výrazne zmenila. Konečné vymedzenie skúmanej témy rokom 2011 má dvojaké zdôvodnenie. V tomto roku začala invázia vojsk viacerých regionálnych hráčov do Somálska. Po únosoch zahraničných turistov zo svojho územia sa ako posledná zapojila aj Keňa a zaútočila priamo na základne hnutia al-Šabáb.[3] To bolo prinútené opustiť hlavné mesto a stiahnuť sa do vzdialenejších miest. Tieto okolnosti znovu výrazne zmenili bezpečnostnú situáciu a rozloženie síl v krajine. Ukončenie práce  rokom 2011 má za cieľ aj získať určitý odstup pri spracovávaní tak aktuálnej témy a možnosť pokiaľ možno objektivne zhodnotiť jej doterajší vývoj .

Teritoriálne je téma práce vymedzená dvoma previazanými rovinami. Z veľkej časti sa bude zaoberať regiónom Afrického rohu a Somálska. Hodnotí ale primárne dôležitosť Somálska z pohľadu Spojených štátov, a preto bude značná časť textu venovaná skôr medzinárodnému rozmeru somálskeho problému a role americkej zahraničnej politiky nielen v samotnom Somálsku, ale i v okolnej oblasti.

Práca je predovšetkým zhrnutím a analýzou sekundárnych zdrojov – článkov  v odborných časopisoch a monografií – doplnených o relevantné primárne zdroje. Z hľadiska teoreticko-metodologického vymedzenia a ukotvenia sa dá povedať, že práca spadá primárne do oblasti medzinárodných vzťahov a bezpečnostných štúdií. V tejto oblasti existuje mnoho teoretických prístupov i konkrétnych teórií, ktoré tieto prístupy aplikujú a ktoré sú z nich odvodené. Jeden zo základných teoretických prístupov v oblasti štúdia medzinárodných vzťahov, ku ktorému sa autor pri spracovaní témy prikláňa, je klasický realizmus, v niektorých prípadoch doplnený prvkami neorealismu. Klasický realismus opisuje svet medzinárodných vzťahov ako relatívne chaotický a plný konfliktov. Hlavnými aktérmi sú suverejné a nezávislé štáty, ktorých primárnym záujmom je národná bezpečnosť a základnými nástrojmi ich zahraničnej politiky je hrozba, či použitie sily. Zameriava sa na veľké svetové mocnosti, rast a úpadok ich moci, konflikty, do ktorých sú zapojené, ich roli pri udržiavaní stability a poriadku, a tiež na použitie sily ako ich hlavného nástroja.[4]  Predkladaná práca spracováva svoju tému primárne s využitím tohto teoretického prístupu.

K pochopeniu hrozby, ktorú Somálsko v súčasnej dobe predstavuje, je však potrebný aj exkurz do jeho novodobej histórie a aspoň základného vysvetlenia princípov a mechanizmov, na ktorých je somálska spoločnosť založená, a ktoré sú príčinou dlhodobej nestability v krajine. Preto je časť práce venovaná aj stručnému náčrtu historického vývoja v krajine po roku 1991 a základných kontúr somálského hospodárského a socio-kultúrneho systému.

Zdroje cenných informácií a analýz sú jednak monografie, a tiež články z popredných akademických periodík zaoberajúcich sa tématikou bezpečnostných hrozieb, zahraničnou politikou USA, históriou oblasti Afrického rohu alebo Somálska. Nasledujúce riadky predstavia stručný rozbor a kritiku zdrojov, ktoré boli pri spracovaní tejto práce využité predovšetkým, a ktoré autor pokladá za dôležité podrobnejšie spomenúť.

Vo všeobecnosti je možné tvrdiť, že monografií zaoberajúcich sa konkrétne Somálskom a problematikou jeho vývoja za posledných 20 rokov nie je mnoho. Tých, ktoré by analyzovali bezpečnostnú hrozbu tejto krajiny pre Západ či USA je ešte menej, čo je vlastne jeden z dôvodov, prečo sa autor pre spracovanie tejto témy rozhodol.[5] Jedným z problémov, ktorými sa autor v rámci svojho textu bude zaoberať, je tiež terorizmus. O tejto téme je naopak napísaných veľké množstvo monografií, článkov a analýz. Pokiaľ je reč o islamistickom terorizme, geograficky je v danej téme najviac priestoru vcelku pochopiteľne venovaného krajinám Blízkeho východu. Región Afrického rohu a Somálska je poväčšine spomenutý len okrajovo. To je ďalší dôvod, prečo je vhodné tejto téme venovať viac pozornosti. Ako poznamenal Stewart Patrick vo svojom texte o slabých štátoch a globálnych hrozbách „nikto by v 90-tych rokoch nepovedal, že tak chudobná, vzdialená a zle vedená krajina ako Afganistan, sa stane základňou jedného z najhorších útokov na Spojené štáty v histórii“.[6] To by mohol byť aj prípad Somálska, pokiaľ by sme ho stratili zo zorného uhla.

Dôležitou monografiou, ktorá analyzuje práve skúmanú zahraničnú politiku USA v oblasti Afrického rohu, je kniha US Foreign Policy and the Horn of Africa od Petra Woodwarda.[7] Autor je britským akademikom, ktorý sa dlhodobo sa zaoberá oblasťou Afrického rohu. Jedna z kapitol tejto štúdie sa venuje napríklad intervencii USA v 90tych rokoch. Ďalšia zas analyzuje takzvaný dlhý tieň Somálska.[8] Tu Woodward analyzuje dôsledky úplného kolapsu štátu a spôsoby, akými sa s týmto kolapsom vyrovnávala somálska verejnosť. Sústredí sa tiež na záujmy susedných krajín v Somálsku a ich politiku voči tejto krajine. Monografia predstavuje prehľadný a veľmi prínosný historický a analytický materiál o oblasti Afrického rohu. Americká zahraničná politika v oblasti je skúmaná a popísaná všeobecne, na základe vývoja priorít zahraničnej politiky USA. Následne sú tieto všeobecné pojmy a teórie podporené konkrétnymi príkladmi. Popis dlhodobých záujmov USA v oblasti je tak vodítkom nielen pri štúdiu histórie danej problematiky, ale aj pri snahe predpovedať, ako sa budú USA v danej oblasti správať v budúcnosti.

Publikácia autora Dereka S. Reverona International Engagement Security Cooperation and the Changing Face Of the U.S. Military: Exporting Security[9] predstavuje nesmierne cenný materiál pri rozbore témy bezpečnostných hrozieb. Autor je profesorom na Naval War College dlhodobo publikujúcim na tému medzinárodnej bezpečnostnej spolupráce. Na konkrétnych príkladoch tu autor dokazuje, akým hrozbám a ako čelia USA a ich spojenci vo svete. Hlavnou témou jeho analýz je bezpečnosť, rovnako ako aj fungovanie mašinérie americkej zahraničnej politiky. Popisuje a podrobne rozoberá, ktoré americké štátne agentúry, ministerstvá či nevládne organizácie sa podieľajú na tvorbe tejto politiky a aké sú ich roli, úlohy či kompetencie. Hypotézou publikácie, ako uvádza jej autor, je tvrdenie, že v poslednej dobe je hlavným „vývozným artiklom“ bezpečnosť a už nie demokracia[10].

Monografia od profesorky Kolumbijskej univerzity, Brigitte L. Nacos pod názvom Terrorism and Counterterrorism,Understanding Threats and Responses in the Post-9/11 World [11] sa zaoberá, ako napovedá už jej názov, terorizmom a bojom proti nemu. Navyše sa venuje aj fenoménu štátnej podpory terorizmu, ktorý bude spomínaný v nasledujúcich častiach tejto práce. Najdôležitejšia a najprínosnejšia je z hľadiska autora samozrejme časť, kde Nacos analyzuje možnosť, že sa slabé či nefunkčné štáty stanú útočiskom pre teroristov, odkiaľ budú môcť plánovať útoky aj na americké ciele.

Publikácia Understanding the War on Terror[12] je zborníkom úvah, esejí, ale aj stručných analýz autorov, ktorí sú známymi autoritami v danej problematike. Časť, ktorá bude citovaná v nasledujúcich kapitolách práce, je zo štúdie Paula R. Pillara s názvom Counterrorism after Al Qaeda.[13] V tejto eseji autor, profesor z Georgetown University, analyzuje bezpečnostnú hrozbu hnutí ako al-Káida a tvrdí, že centralizované organizácie dnes už nepredstavujú hlavné bezpečnostné riziko. Podľa jeho názoru, jednotlivci nasledujúci príklad al-Káidy, ktorí ale nie sú nikým riadení, znamenajú omnoho väčšie riziko, ako organizované skupiny plánujúce rozsiahle útoky.

Kniha Getting Somalia Wrong?[14] od Mary Harper, prináša odlišný pohľad na Somálsko ako zlyhávajúci štát. Netvrdí, že by ním Somálsko skutočne nebolo, ale argumentuje tým, že somálska spoločnosť ako taká nezlyhala. Alternatívne štruktúry k tým, ktoré štátna moc stále nedokázala vybudovať, dokázali dokonca rozkvitať. Jedná sa o veľmi zaujímavú a pomerne ojedinelú prácu, ktorá prináša alternatívny pohľad na Somálsko a prispieva tak k rozšíreniu a vyváženiu občas príliš jednostranného pohľadu na situáciu.[15]

Štúdia s názvom Somalia: A New Approach[16] od Bronwyn E. Bruton bola vypracovaná pre Radu pre medzinárodné vzťahy (Council on Foreign Relations). Text je veľmi prehľadným a logicky štrukturovaným rozborom tak domácej situácie v Somálsku, ako aj politiky západného sveta (Západu) a hlavne USA v oblasti. Autorka, na základe tohto podrobného a veľmi vydareného rozboru,  navrhuje, aké prístupy je vhodné použiť, a ktoré je naopak, podľa jej názoru treba opustiť. Tieto rôzne alternatívy následne podrobne analyzuje. Viaceré z jej záverov budú spomenuté v hlavnej časti práce.

Ďalším hodnotným zdrojom inšpirácie pre tento text bol článok Theodrosa Dagneho Africa and the War on Terrorism: Case of Somalia[17]. Vo svojej štúdii sa zaoberá práve vojnou proti terorizmu na príklade Somálska. Opisuje pomerne detailne vývoj v deväťdesiatych rokoch, ktorý má široké dôsledky do dnešného dňa. Vtedy vznikajú a zanikajú nielen klany, ale aj rôzne moslimské skupiny bojujúce o moc a územie. Jedno z najúspešnejších – al-Ittihád – malo podľa Dagneho dokonca v pláne nahradiť štát rozvracaný bojujúcimi klanmi islamským štátom, čo sa však nakoniec nepodarilo.

 

Historický exkurz do  vývoja Somálska v rokoch 1991–2011

Somálsko je krajina, ktorá od roku 1991, kedy padol autoritatívny režim prezidenta Mohameda Siada Barreho[18], existuje bez funkčnej centrálnej vlády. Získalo tak prvenstvo v ohľade dĺžky doby, kedy je určitý štát v stave úplného zlyhania.[19] Od pádu Barreho režimu v tejto oblasti vládnu mnohé, často proti sebe stojace gangy a klany. Žiadnej centrálnej organizácii, ktorá sa pokúsila krajinu ovládnuť, sa to nepodarilo, a to ani s výraznou pomocou zahraničia. Operácie UNOSOM a UNOSOM II (United Nations Operation in Somalia) ešte v deväťdesiatych rokoch, ani invázia etiópskych vojsk roku 2006 neuspeli. Operácia Restore Hope v rámci UNOSOM II je pritom jednou z verejne najznámejších operácií v oblasti vôbec. Hlavným dôvodom tejto popularity je však jej absolútny neúspech. Často sa dokonca používa ako príklad jednej z najhoršie zvládnutých operácií v dejinách podobných intervencií USA.[20]

Etiópska invázia v roku 2006 mala napomôcť tzv. Dočasnej federálnej vláde[21] (Transitional Federal Government, ďalej TFG) uchopiť a hlavne udržať si moc. Skončila sa ale fiaskom. Hneď po stiahnutí etiópskych vojsk zaútočili ozbrojené jednotky povstaleckých milícií na centrá vlády a ovládli väčšinu územia. Dá sa tak povedať, že Somálsko sa  stalo najväčším pohrebiskom externe financovaných iniciatív budovania vlády na svete.[22] Na druhú stranu ale v krajine dodnes pomerne úspešne operuje Misia Africkej únie v Somálsku (African Union Mission to Somalia, ďalej AMISOM). Tá vznikla roku 2007 z iniciatívy Africkej únie so súhlasom OSN a s prvotným mandátom na šesť mesiacov. Ide o doposiaľ aktívnu, regionálnu misiu, ktorej mandát zahŕňa vykonávanie mierových operácií v Somálsku s cieľom stabilizovať situáciu v krajine a vytvoriť tak podmienky na realizáciu humanitárnych aktivít.[23]

To, že padne jeden autoritatívny vládca a je nahradený iným, nie je v Afrike ničím neobvyklým. Prípad Somálska bol ale, ako v mnohom inom, špecifický. Odpor proti režimu Barreho totiž nebol jednotný a jednotlivé kmene začali hneď po jeho páde bojovať medzi sebou. Pád režimu a štátny kolaps, spolu s pádom režimu Mengistu v Etiópii v tom istom roku, doslova zaplavili Somálsko obrovským množstvom zbraní. Jednotlivé kmene takto jednoducho vyzbrojili svoje milície, ktoré nepodliehali takmer žiadnej autorite. V tomto chaose sa aj rôzne radikálne islamistické skupiny snažili vybojovať svoje miesto. Najznámejšia z nich sa stala al-Ittihád al-Islámi (Islamská jednota), známa pod skráteným názvom al-Ittihád. Táto organizácia bola podporovaná a údajne aj financovaná napríklad zo Sudánu, Iránu či Saudskej Arábie. Mnohí bojovníci[24], ktorí kedysi vyrazili bojovať proti Sovietom v Afganistane, sa teraz vracali a cvičili jednotky al-Ittihádu.[25] Vznik Dočasnej federálnej vlády roku 2004 sprevádzali obavy z toho, že bude ovládaná práve týmito extrémistami a hlavne, že jednotky z al-Ittihádu budú inkorporované do armádnych vládnych zložiek.[26]

Al-Ittihád mal ambície stať sa hnutím, zjednocujúcim všetkých somálskych moslimov, nie iba jednou zo skupín v somálskom boji o moc. Tým pádom mal ambície svojim vplyvom zasiahnuť aj moslimské (prioritne etnicky somálske) obyvateľstvo  v susednej Etiópii.[27] Keďže ale nemal dostatočnú vojenskú moc, bol al-Ittihád už v roku 1991 vyhnaný z Mogadiša a presunul sa do Kismaya na juhu a do Bosasa na severovýchode.[28] Jeho vojenské zložky ale naďalej tvorili armádu tzv Hnutia Islámskych súdov. Administratíva prezidenta Georgea W. Busha ho po teroristických útokoch 9/11 zaradila na zoznam skupín prepojených s globálnym terorizmom.

Už krátko po páde Barreho vlády roku 1991 vyhlásilo tzv. Somálske národné hnutie nezávislosť severozápadného regiónu a nazvalo ho Somaliland. Na severovýchode vznikla vďaka iniciatíve Somálskej demokratickej fronty spásy[29] a lokálnych politických a tradičných elít poloautonómna oblasť známa pod názvom Puntland. Jeden z zakladateľov tohto deklarovaného autonómneho štátu Abdullahi Yousuf Ahmed[30] sa stal jej prvým prezidentom. Zaujímavým faktom je, že väčšina týchto zoskupení je znepokojená možnosťou rozširovania islamského extrémizmu v ich krajine a sú teda v opozícii proti hnutiam ako je napríklad al-Ittihád či dnes al-Šabáb.

Definícia konfliktu v Somálsku Bushovou administratívou, ako nového frontu boja proti terorizmu pretvorila lokálny, desaťročia trvajúci boj, na ideologický stret medzi sekulárnou demokraciou a islamom a medzi umiernenými a extrémistami. Tieto skreslené kategórie ešte viac zahmlili dôležité rozdiely v taktike a ideológii a vážne podkopali možnosti Spojených štátov pochopiť situáciu či prípadne získať si somálsku verejnosť. Ešte horšie je, že to následne umožnilo hnutiu al-Šabáb zjednotiť inak znepriatelené zložky spoločnosti do ozbrojenej opozície, tak voči TFG, ako aj proti jej zahraničným sponzorom.[31]

TFG sa za dobu jej existencie nikdy nepodarilo získať širšiu podporu verejnosti. Dokonca sa prvé dva roky svojej existencie nachádzala v exile. To, že jej trvalo až sedem mesiacov, kým bola schopná presunúť sa z Nairobi do Mogadiša, napovedá niečo o tom, aká budúcnosť túto vládu čakala. Samotný jej vznik vyvolal pomerne ostrú reakciu v hlavnom meste Mogadišo. Radikálne ozbrojené hnutie mládeže al-Šabáb[32] začalo z útokmi na jej členov a stúpencov. Práve prebudenie sa takto radikálne násilného hnutia v oblasti vyvolalo reakciu Spojených štátov, ktoré začali pracovať na vytvorení koalície lídrov ozbrojených klanov. Táto koalícia mala za cieľ spolu s americkými silami (zväčša agenti CIA) prenasledovať členov al-Káidy, o ktorých sa tvrdilo, že sa ukrývajú v Somálsku. Vo februári 2006 títo lídri vytvorili tzv. Alianciu pre obnovu mieru a pre boj proti terorizmu (Alliance for the Restoration of Peace and Counterterrorism, ARPCT). V hlavnom meste medzitým vznikla ako hnutie odporu proti tomuto zoskupeniu Najvyššia rada Islamských súdov (Supreme Council of Islamic Courts, ďalej SCIC). Po štvormesačných bojoch v júni 2006 sa im podarilo Alianciu poraziť a nastoliť svoju vládu.[33][34] Čo k tomuto víťazstvu napomohlo najviac, nebola ani tak ich strategická či vojenská prevaha. Skôr to bola vôľa verejnosti, ktorá sa túžila zbaviť všetkých vojenských vodcov, ktorí ich hlavné mesto ničili už celé desaťročia.

Reakcia Spojených štátov na toto dianie bola v tomto prípade prekvapivo pragmatická. Veľmi rýchlo uznali legitimitu autority hnutia a žiadali, aby začali rokovania s TFG na vytvorení konsenzu a centrálnej vlády založenej na veľkej koalícii.[35] Tá, istá si podporou Západu, ale nebola ochotná rokovať s hnutím a naopak členovia hnutia, sebavedomí po svojom víťazstve a uvedomujúc si podporu domácej verejnosti, rovnako neboli nadšení podobným nápadom.[36]

Navyše sa ukázalo, že SCIC v čase boja s Alianciou zastrešila aj viaceré extrémistické skupiny. Hlavne radikáli z hnutia al-Šabáb začali postupne získavať na vplyve. Viaceré zákazy na základe moslimského práva, zvýšenie daní a nepriateľské či iredentistické prejavy zo strany Hnutia voči susedným krajinám, napríklad Keni a Etiópii, vyvolalo nespokojnosť doma aj v zahraničí. Podobné kroky totiž predstavovali riziko ďalšej destabilizácie regiónu. Obdobie tejto vlády hnutia ukončila až invázia etiópskych vojsk v roku 2006.[37] TFG vďaka tejto invázii ovládla Mogadišu, ale al-Šabáb a jeho stúpenci sa iba stiahli, bez toho, aby boli úplne porazení.

Dôležité islamské hnutia stojace dnes proti legálnej vláde prezidenta Šejka Šarífa Ahmeda v Mogadišu sú spomínaný al-Šabáb a fundamentalistická nacionálna skupina Hizbull Islam (v preklade Islamská strana). Obe tieto strany pritom uzavreli spojenectvo z nutnosti. Ich názory sa často rozchádzajú vo viacerých oblastiach, ako napríklad v taktike či ideológii. Otvorený boj medzi týmito hnutiami sa pri pohľade do budúcnosti zdá byť nevyhnutný, pretože ich spája len odpor proti TFG.[38]

V čele Hizbull Islam stojí zakladateľ hnutia Aliancia pre oslobodenie Somálska Hassan Dahir Aweys. Toto hnutie bolo založené hneď po invázii etiópskych vojsk v meste Asmara v Eritrey. Veľmi skoro sa rozpadlo na dve frakcie, z ktorých jedna začala následne spolupracovať s TFG. Druhé krídlo nazvané ARS – Asmara (Alliance for the Reliberation of Somalia) viedol práve spomínaný Aweys[39]. Zaujímavé v kontexte boja proti terorizmu je, že hoci je vedený na americkom zozname najžiadanejších teroristov, roku 2009 po návrate z dvojročného exilu v Eritrey verejne kritizoval Usámu bin Ládina za jeho zasahovanie do vnútorných záležitosti v Somálsku.[40] To do určitej miery dokazuje, že obavy z al-Káidy ako hnutia schopného zjednotiť radikálnych islamistov možno nie sú namieste. Využívanie takýchto a podobných nezhôd medzi jednotlivými teroristickými bunkami, či organizáciami, je jednou z ciest, ako proti nim bojovať.

Čo sa týka spomínaného hnutia al-Šabáb, je nutné pripomenúť, že aj ono čelí pomerne veľkým výzvam vo vlastnej krajine. V centrálnej časti Somálska napríklad vznikla aliancia takzvaných umiernených islamistov. Pokúsila sa o vytvorenie parlamentu, ktorý sa mal stať nástupcom Dočasnej federálnej vlády. Nálada verejnosti sa naklonila k týmto „umierneným“ aj vďaka všeobecnému znechuteniu z vyčíňania hnutia al-Šabáb. Verejné kameňovanie a stínanie sa pod vládou al-Šabábu stali súčasťou života spoločnosti.[41] Podobné zvyklosti nie sú v Somálsku bežné, a tak prirodzene vyvolávajú nespokojnosť.

Odpor proti hnutiu al-Šabáb znova raz zjednocuje lídrov rôznych klanov a umiernených islamistických hnutí. O vedení jeho radikálneho krídla je známe, že má početné kontakty s rôznymi džihádistami v zahraničí. Tieto styky im umožnili vytvoriť organizované a centralizované bojové jednotky. Ich ozbrojené sily sú navyše cvičené odborníkmi z oblasti Blízkeho východu a sú tiež indoktrinované wahábistickou[42] ideológiou,[43] ktorá rovnako do somálskeho prostredia nepatrí. Napriek tomuto všetkému, je ale kontrola hnutia nad vlastnými milíciami značne obmedzená. V samotnom hlavnom meste sa nachádza viacero milícií, ktoré sa prehlasujú za al-Šabáb a napriek tomu bojujú jedna s druhou o príjmy z daní a o teritórium.[44]

Dramatický koniec poslednej funkčnej centrálnej vlády, záplava krajiny zbraňami, množstvo bojujúcich frakcií, radikálne islamistické hnutia s väzbami na medzinárodné teroristické bunky, časté humanitárne krízy. To všetko charakterizuje historický vývoj Somálska od roku 1991 dodnes. Už tento stručný prehľad ukazuje, že situácia v Somálsku je značne nestabilná a neprehľadná. Pri jej hodnotení je nutné vyhnúť sa akýmkoľvek zjednodušeným úvahám. Na druhej strane je ale na základe uvedeného možné tvrdiť, že Somálsko ako „failed state“[45] predstavuje bezpečnostnú hrozbu pre Spojené štáty americké. Ako uviedol prezident Bush „Amerika je dnes menej ohrozená konkurenčnými mocnosťami ako štátmi, ktoré zlyhávajú“. To je výrok, s ktorým sa stotožňuje aj viacero expertov na túto problematiku. Nasledujúca kapitola sa bude venovať analýze tejto hrozby, jej vážnosti, rozsahu a jej dopadov.

 

Analýza bezpečnostnej hrozby Somálska pre USA a ich reakcií

Od útokov 11. septembra 2001 boli americké záujmy v Somálsku vedené hlavne strachom, že sa z tejto krajiny stane bezpečné útočisko pre al-Káidu a jej spriatelené organizácie a že odtiaľ budú následne môcť plánovať útoky na ciele v regióne, či dokonca na americkej pôde. S tým je spojený aj sekundárny záujem spočívajúci v tom, že trvalý konflikt v Somálsku má potenciál destabilizovať celý región Afrického rohu, ktorý je strategicky veľmi významný. Tiež je tu stála hrozba, že tento konflikt môže v budúcnosti spôsobiť ešte horšiu humanitárnu krízu v oblasti. Aktuálne sa ďalšou dimenziou amerických záujmov v oblasti stala hrozba narastajúcej aktivity somálskych pirátov v obchodne dôležitej oblasti Adenského zálivu.[46] Na všetky tieto bezpečnostné hrozby musia Spojené štáty, a nielen ony, hľadať adekvátnu reakciu.

 

Somálsko ako „failed state“

Už vyššie bolo spomenuté, že Somálsko je krajinou s rekordne dlhou dobou faktického stavu bezvládia. Časopis Foreign Policy každoročne publikuje takzvaný Index slabých (selhávajících?) štátov (The Failed States Index).[47] Už niekoľko rokov za sebou sa Somálsko v tomto indexe umiestňuje na prvom mieste. Dokonca aj medzi štátmi považovanými za „failed states“ má tak Somálsko špecifické postavenie. Chudoba a neistota paralyzujú celú spoločnosť a sprevádzajú obyvateľov celým ich životom. Komplex problémov, s ktorými sa Spojené štáty a ich spojenci musia (v prípadnom boji s bezpečnostnou hrozbou krajiny) vysporiadať, tvorí tak hrozba terorizmu a pirátstva, ako aj časté humanitárne krízy a nestabilita regiónu.

Existujú ale aj analýzy, ktoré sa snažia dokázať, že napriek tomu, že centrálna vláda v Somálsku buďto nejestvuje, alebo je slabá, spoločnosť samotná nezlyhala.[48] Podľa týchto analýz dokázali Somálci v rôznych častiach krajiny zriadiť štruktúry paralelné s tými, ktoré by mala tvoriť vláda. Tieto štruktúry zahŕňajú napríklad oblasť obchodu, súdnictva, školstva či lokálne centrá politického rozhodovania. Je otázne, či by podpora týchto štruktúr Spojenými štátmi napomohla k stabilizácii krajiny. Ponúka sa predovšetkým otázka, ako konkrétne ich môžu podporiť, a tiež aký dopad by podobná podpora mala. Napríklad prípadná nevyváženosť potenciálnej podpory medzi jednotlivé centrá by mohla vyvolať ďalšie komplikácie. Tie by sa nakoniec mohli obrátiť práve proti USA.

Bronwyn E. Bruton v tejto súvislosti uvádza, že doterajšia podpora TFG sa ukazuje ako neefektívna a hlavne zbytočne nákladná.[49] Táto vláda nedokázala do dnešného dňa zaistiť bezpečnosť vo vnútri krajiny, o bezpečnosti v zahraničnopolitickej oblasti ani nehovoriac. Nedokáže zaistiť základné potreby svojim občanom. Nie je schopná dohodnúť sa s bojujúcimi klanmi v krajine a opozíciou, za pomoci ktorej by mohla vzniknúť entita, ochotná a schopná zaviesť účinnú vládu.

Boj TFG s rôznymi protivníkmi veľmi úzko súvisí s vývojom postojov Spojených štátov. Jej návrat k moci a prítomnosť etiópskych vojsk po invázii roku 2006 spôsobili, že hnutie al-Šabáb získalo reputáciu bojovníka za národné záujmy proti cudzincom, ktorí údajne do Somálska vpadli neoprávnene. Zahraničné džihádistické organizácie v tomto zbadali šancu globalizovať somálsky konflikt, a tak rýchlo vyjadrili podporu al-Šabábu.[50] Na územie Somálska prenikli desiatky bojovníkov al-Káidy a tí priniesli do konfliktu vlastné formy boja. Útoky samovražedných atentátnikov či diaľkové odpaľovanie náloží sa stali bežnou súčasťou konfliktu. Hnutiu al-Šabáb sa takto do roku 2008 podarilo ovládnuť väčšinu územia južného Somálska.

Snahy Spojených štátov útočiť cielene na operatívcov al-Káidy a vodcov zvrhnutých SCIC mali navyše opačný účinok, než bolo zamýšľané. Tieto snahy boli mnohokrát marené nezvládnutými vojenskými zásahmi. Roku 2007 napríklad rakety, ktoré mali za cieľ práve unikajúcich vodcov bývalej vlády, svoj cieľ nezasiahli a naopak spôsobili straty na civilnom obyvateľstve.[51] Nenávisť voči Spojeným štátom narastala a dokonca inšpirovala dvadsať mladých Somálcov žijúcich v Minnesote k návratu domov, kde sa pripojili k al-Šabábu. Títo mladí muži sa síce narodili v Somálsku, ale ešte ako deti unikli spolu s rodičmi z vojnou zmietanej domoviny a vyrastali v Spojených štátoch. Boli to naturalizovaní Američania, ktorí sa nechali zlákať náboženským radikalizmom. Jeden z týchto mladíkov – Shirwa Ahmed – sa stal roku 2008 prvým známym americkým samovražedným atentátnikom v tejto oblasti. Vo vozidle plnom náloží vošiel do priestorov vládnej budovy na severe Somálska, a tam nálože odpálil.[52] Keďže v tejto časti krajiny úraduje pomerne stabilná vláda autonómneho Puntlandu, viaceré medzinárodné organizácie, bojujúce proti al-Šabábu, či vykonávajúce humanitárne aktivity, tam mohli umiestniť svoje základne. Preto smerujú útoky extrémistov aj mimo územie pod kontrolou TFG.

Je síce pravda, že tento incident je pomerne ojedinelý, ale napriek tomu tu vyvstal  problém narastajúceho vplyvu radikálnych hnutí na domácej americkej pôde, ktorý je z hľadiska USA nesmierne citlivý, a ktorý si vyžaduje dlhodobé riešenie. Tento konkrétny incident opäť dokazuje nepríjemný fakt, že ani celoživotný pobyt v Spojených štátov nestačí k oslabeniu vplyvu radikalizmu. Toto však samozrejme nie je problém len Spojených štátov, ale v podstate všetkých západných krajín. Podobné problémy rieši napríklad Veľká Británia, Francúzsko či Nemecko.

V roku 2009, po stiahnutí etiópskych inváznych vojsk, sa napriek snahe Spojených štátov nenašla krajina, ochotná vyslať do oblasti jednotky, ktoré by vyplnili bezpečnostné vákuum. Tak napokon došlo k obnoveniu diplomatických snáh o riešenie krízy a stabilizáciu situácie v krajine. Misia Africkej Únie v Somálsku AMISOM tiež naďalej pokračuje vo svojej činnosti. Bezpečnostná rada OSN predĺžila mandát AMISOM do 31. 10. 2012.[53]

Aj podľa už spomínaného vývoja v posledných rokoch je jasné, že je nutné v dohľadnej dobe vypracovať stratégiu, ktorá stanoví, čím presne bude táto misia nahradená, prípadne aké možnosti riešenia krízy sa ponúkajú. V súčasnosti sa však veľmi zreteľne ukazuje, že diplomatické kroky samé o sebe nestačia. Diplomatické snahy musia byť nutne podporené silnou vojenskou prítomnosťou, ktorá zabezpečí mierový priebeh rokovaní. A práve zaistenie tejto vojenskej prítomnosti sa ukazuje byť do budúcnosti ako čím ďalej väčší problém.

  

Pirátstvo – somálsky fenomén

Témou, ktorá úzko súvisí s mierou bezpečnostnej hrozby Somálska, je otázka stále veľmi vysokej úrovne kriminality[54] v krajine, a hlavne v Mogadišu. Keďže neexistuje štátna moc, ktorá by jej dokázala efektívne brániť, je to problém stále nesmierne aktuálny. V roku 2006 po víťazstve SCIC sa síce situácia v hlavnom meste zlepšila oproti deväťdesiatym rokom, problém však stále pretrváva.[55] V tomto období sa členovia milícií, ktorí boli novou vládou odzbrojení, zamestnali ako strážcovia a bránili tak hlavné ekonomické záujmy rôznych podnikateľov a firiem v hlavnom meste.[56] Situácia v tejto oblasti sa teda o niečo zlepšila, ale čomu tieto bezpečnostné štruktúry nedokážu (a je možné, že ani nechcú) zabrániť, je kriminalita na mori. Túto kriminalitu predstavuje aktuálny fenomén pirátstva na pobreží Somálska. Súvislosť medzi hrozbou terorizmu a aktivitami pirátov v Adenskom zálive bude stručne vysvetlená v nasledujúcich riadkoch, pretože je z hľadiska skúmanej problematiky dôležitá.

V prvom rade je nutné si tieto dva pojmy zadefinovať a porovnať. Pirátstvo a terorizmus sú totiž dva odlišné fenomény sledujúce rozdielne ciele.

Definícia pirátstva, ktorú poskytuje Konvencia OSN o námornom práve[57], tvrdí: „Pirátstvo je akýkoľvek nelegálny akt násilia či zadržanie, alebo akt pustošenia, spáchané so súkromnými motívmi posádkou, či pasažiermi súkromného plavidla alebo súkromného lietadla (…)“[58]  Piráti sa sústreďujú na útoky na lode, únos ich posádok a následné vymáhanie výkupného. Násilie a zabíjanie je v tomto prípade sekundárnym, často nevítaným a nežiaducim javom.

Na druhej strane, v prípade (nielen) islamistického terorizmu je rola násilia a usmrtenia veľmi dôležitá. Cieľom v tomto prípade nie sú primárne materiálne zisky, hoci určitú rolu zohrávať môžu.

Terorizmus je v posledných rokoch pomerne frekventovaný pojem. Neustále prebieha teoretický diskurz o definícii, ktorá by tento pojem pojala čo možno najviac exaktne.[59] Definícia, ktorú uvádza Ministerstvo zahraničia USA, charakterizuje terorizmus ako „premyslené, politicky motivované násilie spáchané na nevojenských cieľoch neštátnymi skupinami či tajnými agentmi a zväčša s úmyslom zapôsobiť na publikum (veřejnost?)“.[60] Pre účely tejto práce bola zvolená ešte iná definícia, s ktorou pracuje Brigitte L Nacos: „Terorizmus je politické násilie alebo hrozba násilia skupín alebo jednotlivcov, ktorí sa jednoznačne zameriavajú na civilistov alebo nevojenské ciele s úmyslom ovplyvniť správanie spoločností či ich vlád.“[61]

Napriek zjavným rozdielom si tieto dva fenomény v somálskom prostredí nie sú navzájom tak vzdialené, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Úspech pirátov na somálskom pobreží priťahuje záujem teroristických organizácií v okolí. Vidia v ňom totiž potenciál na financovanie vlastných aktivít. V prípade Somálska dokonca existujú dôkazy, že hnutie al-Šabáb je financované práve príjmami pirátov.[62] Ako už bolo uvedené, hnutie je známe svojimi väzbami na al-Káidu a v roku 2008 bolo označené za teroristickú organizáciu. Spojenie pirátov s teroristickými organizáciami môže byť takto smrteľne nebezpečné nielen pre regionálnych hráčov, ale pre celý svet.[63]

Elliot A. Anderson[64] však vo svojej štúdii argumentuje, že piráti v Somálsku sú k tejto trestnej činnosti jednoducho prinútení okolnosťami. V roku 1994, kedy do platnosti vstúpila už vyššie spomínaná Konvencia OSN o námornom práve, vznikla zóna pri somálskom pobreží, kde okolité krajiny získali právo rybolovu. Objavila sa tak silná konkurencia, ktorá výrazne obmedzila zdroje somálskych rybárov.[65] Toto považovalo a dodnes považuje obyvateľstvo somálskeho pobrežia za hlavný dôvod svojej chudoby.

Po vyčerpaní všetkých možností, ako nájsť spôsob uživenia seba a svojich blízkych, ostala len alternatíva využiť nelegálne cesty. Pirátstvo je teda pre mnoho Somálcov žijúcich na pobreží prvou a automatickou voľbou. Stúpajúce zisky a úspešnosť tohto ilegálneho priemyslu následne priťahuje čoraz viac jedincov aj z hlbšieho vnútrozemia. Tomu napomáha aj fakt, že ostatný priemysel v krajine je už dlhodobo buďto neprítomný, alebo má úplne marginálny význam. Kombinácia zlyhávajúcej ekonomiky a neexistencie adekvátnej vládnej štruktúry má špecifický efekt práve na hospodárstvo v pobrežných oblastiach tejto krajiny.

Z tohto krátkeho exkurzu do histórie vývoja v oblasti Adenského zálivu vyplýva, že fenomén pirátstva je v podstate jeho prirodzeným vyústením. Obranu hospodárskych práv týchto rybárov nebola a doteraz nie je schopná zabezpečiť žiadna legálna vláda, a tak vzali riešenie situácie piráti do vlastných rúk. Dá sa povedať, že situáciu by podľa Andersona bolo možné zhrnúť do nasledujúcej vety: „Právna nezodpovednosť medzinárodného spoločenstva a neschopnosť vlády ubrániť sa tomu vyprovokovali domácu somálsku scénu k prechodu k nelegálnym prostriedkom, ako sa uchrániť a hlavne uživiť.“

Napriek tomu, že uvedené názory považuje autor práce za veľmi dobre logicky vyargumentované a v zásade s nimi súhlasí, nie je ich možné prijať ako obranu či ospravedlnenie tejto nelegálnej činnosti. Zároveň však poskytujú možné vodítka k tomu, ako s fenoménom pirátstva čo najúčinnejšie bojovať, a ako ho eliminovať, či aspoň výrazne obmedziť.

Jednou z alternatív boja proti tejto hrozbe je, že svetové spoločenstvo vynaloží väčšie úsilie pri podpore snahy regionálnych aktérov ochotných proti pirátom zakročiť a bude pokračovať v humanitárnej pomoci. Tú je potrebné dodávať adresne, a to aj s cieľom, aby presvedčila somálsku verejnosť o tom, že piráti a pirátstvo vo všeobecnosti ich krajine škodí. Je potrebné zakročiť proti prvotným príčinám vzniku tohto fenoménu, čo je samozrejme omnoho zložitejšia úloha, ako trebárs vyzbrojenie posádok obchodných lodí v oblasti.

Od roku 2008 v oblasti Adenského zálivu zasahovali viaceré misie NATO. V roku 2008 začala na podnet generálneho tajomníka Pan Ki-muna misia Operation Allied Provider, neskôr nahradená Operation Allied Protector. V roku 2009 sa táto misia vyvinula v Operation Ocean Shield. Prvá misia mala za úlohu zabezpečiť doprovod plavidlám v oblasti. Rovnako aj nasledujúce operácie sa naďalej podieľali a stále podieľajú na bezpečnosti obchodných námorných ciest a medzinárodnej plavby. Mali tak významný podiel na znižovaní úspešnosti pirátskych útokov v oblasti. Ich úspešnosť klesla od roku 2004 zo 44 % na 16 % do roku 2011.[66] S cieľom účinne reagovať na nové taktiky pirátov v oblasti sa NATO rozhodlo rozvíjať užšiu spoluprácu s inými iniciatívami (napríklad EU Initiative for the Gulf of Aden[67]), uznávajúc pri tom potrebu budovania regionálnych kapacít.[68] Výsledky týchto iniciatív sú ale vcelku nejednoznačné. Napriek mediálnej kampani (verejné prehlásenia ich predstaviteľov), ktorá občas možno až zveličuje úspechy daných misií, fenomén pirátstva v regióne naďalej pretrváva.

Sú teda piráti rovnakou hrozbou pre Západ ako teroristické organizácie? Porovnanie a analýza cieľov jednotlivých týchto aktérov v úvodnej časti kapitoly dokazuje, že podobné prirovnania nie sú namieste a pravdepodobne nie sú nápomocné pri snahe pochopiť danú problematiku. Oba skúmané fenomény predstavujú určitú bezpečnostnú hrozbu, ale každá má iný charakter, rozsah a hlavne dosah. To je v tomto kontexte to najdôležitejšie. Vojna proti globálnemu terorizmu sa logicky zameriava primárne na globálne hrozby. Súčasťou tohto boja sa ale musí stať aj riešenie lokálnych bezpečnostných hrozieb, akou je práve pirátstvo. Vyriešenie podobných lokálnych problémov totiž môže prispieť k oslabeniu hrozieb globálnych. V tomto prípade by eliminácia pirátstva mohla pripraviť teroristické organizácie o dôležitý zdroj príjmov a prinútiť ich tak k tomu, aby prehodnotili svoju prítomnosť v Somálsku.

 

Americké reakcie na bezpečnostnú hrozbu Somálska

Bezpečnosť jednotlivých štátov a aj medzinárodného spoločenstva je v súčasnosti stále viac ohrozovaná neštátnymi aktérmi, konkrétne napríklad teroristickými organizáciami. V posledných rokoch, vďaka prebiehajúcej vojne proti terorizmu, sú tieto organizácie navyše čím ďalej tým menej centralizované. O to zložitejšie je proti nim zakročiť. Nefunkčnosť štátu, a teda neefektívne uplatňovanie moci v určitom regione, práve tieto neštátne organizácie a siete posilňuje a podporuje. Aj preto je Somálsko ako „failed state“ hrozbou nielen pre USA.

Priority americkej zahraničnej politiky sa v posledných rokoch výrazne menili. V sledovanom období od roku 1991 až do roku 2011 sa odohralo viacero zlomových okamihov, ktoré zasiahli celý svet. Začiatok obdobia vymedzuje koniec studenej vojny. Ďalším okamihom azda porovnateľného významu boli útoky 9/11. Obe tieto okamihy ovplyvnili oblasť zahraničnej politiky takmer všetkých krajín sveta. Asi najviac však zasiahli a zmenili zahraničnú politiku USA. Koncom studenej vojny a rozpadom ZSSR sa z USA stala v podstate najsilnejšia veľmoc. Priority ich zahraničnej politiky sa teda zmenili z boja proti jednému úhlavnému nepriateľovi – komunizmu – na boj proti narušovateľom medzinárodnej bezpečnosti. V období po útokoch na americkej pôde sa tento nepriateľ vyprofiloval ako hrozba globálneho terorizmu. Vojna proti terorizmu vyhlásená prezidentom Bushom bola v tomto ohľade formulovaná pomerne presne v tzv. Bushovej doktríne.[69] Úlohou USA podľa tejto doktríny je využiť svoj potenciál a zasiahnuť tam, kde uzná za vhodné, a hoci aj preventívnymi útokmi zabrániť akýmkoľvek aktérom ohroziť ich bezpečnosť alebo ich národné záujmy.

Táto zmena stratégie sa týkala nielen armády, silového nástroja zahraničnej politiky, ale aj všetkých vládnych agentúr, a vôbec všetkých zapojených do boja proti hrozbe terorizmu doma aj v zahraničí. Jednou z prvých reakcií americkej verejnosti na útoky z 11. septembra bola totiž otázka, ako je možné, že im nedokázali tieto agentúry predchádzať.

Napríklad novovzniknuté Ministerstvo pre vnútornú bezpečnosť (Department of Homeland Security), Ministerstvo spravodlivosti, CIA či FBI a ďalšie štátne orgány začali následne zavádzať pomerne radikálne zmeny. Zvýšili prioritu boja proti terorizmu oproti iným svojim úlohám, začali agresívnejšie presadzovať svoje práva, centralizovali protiteroristické aktivity a razantne zlepšovali zdieľanie informácii medzi jednotlivými vládnymi agentúrami.[70] Realita však nie úplne zodpovedá týmto ich snahám. Napriek určitému zlepšeniu majú tieto agentúry stále isté medzery hlavne v oblasti vzájomnej komunikácie.

Primárnou úlohou štátnych orgánov a agentúr sa teda stala prevencia. Všetky tieto zmeny sa samozrejme neobišli bez rovnako radikálnych zásahov do legislatívy USA. Zvýšenie intenzity boja s terorizmom bolo takto spojené s legislatívnymi krokmi (napríklad zavedenie tzv. Patriot Act[71]), ktoré niektorí právni experti a analytici považujú za ohrozenie základných práv a slobôd amerických občanov.[72]

Somálsko je, ako už bolo v úvode spomenuté, objektom záujmu americkej zahraničnej politiky už dlhšiu dobu. Už od konca studenej vojny sa Spojené štáty angažovali vo viacerých afrických krajinách. Do tohto obdobia spadá aj operácia Restore Hope, ktorá prebehla práve v Somálsku v rokoch 1992–1993. Vtedy šlo hlavne o humanitárnu pomoc a vojenský zásah mal tejto pomoci uľahčiť cestu k jej adresátom. Potreba tejto pomoci vyplynula z kombinácie rozsiahleho hladomoru a akcií milícii, ktoré humanitárnej pomoci bránili.[73] Táto misia bola súčasťou širšej operácie OSN – už v práci spomínanej UNOSOM II. Prezident Bush st. vtedy vo svojom príhovore vyhlásil, že „americké jednotky musia zabezpečiť dodávky potravín hladujúcim (…) somálsky ľud a špeciálne deti potrebujú našu pomoc (…) musíme im pomôcť prežiť, Amerika musí zakročiť“[74]. Napriek deklarovanému cieľu nezasahovať do spletitých konfliktov medzi somálskymi milíciami sa velenie rozhodlo pre zákrok proti vodcovi jednej z nich – Mohamedovi Farrahovi Aididovi.[75] Pri operácii v centre Mogadiša, ktorá mala za úlohu Aidida zajať, došlo k zabitiu až 18 amerických vojakov.[76] Tento katastrofálny výsledok zákroku pridal na naliehavosti, s ktorou odporcovia misie požadovali stiahnutie jednotiek z oblasti. Misia má dodnes vplyv  na zmýšľanie mnohých Američanov o Somálsku, a dokonca ovplyvňuje rozhodovanie pri uvažovaní o boji s bezpečnostnými hrozbami v Afrike. V odbornej terminológii sa môžeme v tejto súvislosti stretnúť s pojmom „somálsky komplex“.[77]

Útoky 11. septembra 2001 a následné vyhlásenie vojny proti terorizmu túto situáciu výrazne zmenili. Prehodnotili sa priority, presvedčenie a motivácia angažovať sa znova aj v oblastiach, kde už raz snahy Spojených štátov zlyhali. Už koncom septembra 2001 pridala Bushova administratíva hnutie al-Ittihád na zoznam organizácii prepojených s terorizmom. Účty jej členov boli zmrazené na priamy prezidentov príkaz.[78] Americká administratíva vtedy obvinila al-Ittihád zo stykov s al-Káidou. Aj keď neposkytli žiadne priame dôkazy, naznačovali Spojené štáty, že toto prepojenie existovalo už v čase americkej intervencie v rokoch 1992–94, kedy prebiehala spomínaná operácia Restore Hope. Somálska verejnosť je ale hnutiu al-Ittihád vďačná napríklad za nastolenie poriadku a práva v oblastiach, kde bolo prítomné.[79] Bývalí členovia tohto hnutia, ako aj al-Šabáb, sa tu ukazujú ako jeden z hráčov, o ktorom by možno dnes mali Spojené štáty uvažovať pri hľadaní spojencov v snahe nastolenia stability v krajine. Tak ako spomína Bronwyn Bruton – pokiaľ budú ochotní odmietnuť myšlienku svätej vojny proti Západu a pokiaľ pomôžu pri dodávaní humanitárnej pomoci verejnosti, mohli by sa pre USA stať efektívnejšími partnermi než nefunkčná TFG.[80]

Washington by možno privítal porážku hnutia al-Šabáb z ideologických dôvodov, ale ako to v oblasti Afrického rohu často býva, USA by si mali premyslieť, či skutočne chcú, aby sa toto ich prianie naplnilo. Vedenie hnutia je už dnes rozdelené medzi nacionalistické a vojenské frakcie založené na klanovom základe. Ich spoločným cieľom je zvrhnúť režim Dočasnej federálnej vlády a nahradiť ju lídrami vlastných klanov. Pokiaľ budú porazení, nacionalisti, ktorí majú širokú podporu verejnosti, môžu sa zbaviť nálepky al-Šabáb (čo im môže získať podporu tej časti Somálcov, ktorí al-Šabáb odmietajú), ale ostanú dôležitými hráčmi ako vojenskí vodcovia či duchovní. Budú pokračovať v ich aktivitách v politike a podľa toho, akú ponuku dostanú, budú sa správať ako tvorcovia mieru v čiastočne nimi vytváranom politickom usporiadaní. Niektorí z ich lídrov, ako Mukhtar Robow a Hassan Dahir Aweys, boli v minulosti spájaní s al-Káidou a dodnes sú vedení na zozname teroristov. USA by ale s najväčšou pravdepodobnosťou urobila správne, ak by ich tolerovala, pretože ich prípadnú vládu by široká verejnosť v Somálsku považovala za právoplatnú a legitímnu. Je tu ale ešte menšia skupina tvrdého jadra vo vedení hnutia al-Šabáb – radikáli s podporou v krajinách Zálivu. Tí sa naďalej pohybujú v intenciách plánovania medzinárodného džihádu a, ak by dostali šancu, zorganizujú útoky na americké ciele v regióne. Najhorší scenár pre Spojené štáty by bol, ak by Somálcov s americkými pasmi presvedčili k útokom priamo na území USA.[81][82] Obavy z podobného vývoja vyjadril vo svojej správe z marca 2012 sám riaditeľ FBI Robert S. Mueller.[83] Berúc do úvahy počty Somálcov žijúcich v USA je to hrozba prítomná a pokiaľ by k útokom skutočne došlo, boli by pre vládnucu administratívu z hľadiska verejnej mienky zničující. V tlači sa naviac za posledné roky objavilo viacero prípadov, kedy úrady v Spojených štátoch zatkli už naturalizovaných Somálcov za to, že údajne financovali práve al-Šabáb.[84] Somálska diaspóra v USA a na Západe totiž výrazne pomáha ekonomike svojej domoviny remitenciami. Je tak pomerne zložité určiť účel, s ktorým sú financie posielané do Somálska. Somálci žijúci v USA môžu posielať peniaze s úmyslom pomôcť svojej rodine doma, a pritom nemusia tušiť, že tie napokon skončia v rukách extrémistov.

V novembri 2001 napríklad federálne úrady sledovali viaceré presuny na účtoch spoločnosti al-Barakát v Spojených štátoch. Tá bola založená roku 1989, a keď sa po páde centrálnej vlády zrútil aj bankový systém, spoločnosť sa stala jedným z kľúčových hráčov finančného sveta v Somálsku aj v zámorí.[85]

Národný výbor pre teroristické útoky na Spojené štáty americké (National Commision on Terrorist Atacks Upon the United States) spracoval viaceré dôkazné materiály, ktoré poukazujú na fakt, že al-Barakát sa podieľal na praní peňazí al-Káidy. Tak média, ako aj americké úrady dlhodobo poukazovali hlavne na blízky vzťah zakladateľa spoločnosti al-Barakát Ahmeda Nur Ali Jumala s Usámom bin Ládinom. Materiály tiež dokazujú, že bin Ládin finančne podporil Jumala pri zakladaní spoločnosti. Al-Barakát údajne napomáhala, podporovala či poskytovala finančnú a materiálnu pomoc aj ďalším teroristickým organizáciam.[86]

Zmrazenie účtov tejto spoločnosti Spojenými štátmi však vyvolalo zhoršenie životnej úrovne, a dokonca ohrozilo aj prežitie mnohých rodín v Somálsku.[87] Tie sú totiž často závislé na financiách prichádzajúcich z diaspóry, ktoré prechádzali práve aj cez účty spoločnosti al-Barakát. Tento krok takto výrazne poškodil reputáciu Spojených štátov v Somálsku.

Tu považuje autor za potrebné poznamenať, že pokiaľ chcú Spojené štáty úspešne zakročiť proti akejkoľvek forme bezpečnostnej hrozby v oblasti, mali by sa podobných chýb vyvarovať. Prvoplánové kroky, ako označenie spoločnosti al-Barakát za sponzora terorizmu, zjavne bez povedomia o jej význame pre  somálsku verejnosť, predstavujú začiatočnícku chybu, ktorá by sa nemala vôbec stať, a ktorej opakovaniu by Spojené štáty mali v každom prípade zabrániť. Vhodnejším prístupom v tomto konkrétnom prípade by mohlo byť namiesto zmrazenia účtov sledovať ich tok a dopátrať tak priamo ich cieľ, aby tak nebyli postiženi lidé, kteří s podporou terorismu nemají nic společného.

V roku 2007 oznámil prezident Bush, že USA sa budú viac angažovať v Afrike. Bolo vytvorené nové vojenské velenie – Americké velenie Afrika (ďalej US AFRICOM).[88] V Spojených štátoch už existovalo množstvo vládnych orgánov, agentúr a ďalšie množstvo nevládnych organizácií zaoberajúcich sa regiónom Afriky. Namiesto rozšírenia kompetencií či navýšenia rozpočtov týchto agentúr sa administratíva rozhodla vytvoriť toto velenie. Jeho úlohy majú ale ďaleko od toho, aby len velilo vojenským operáciám. V roku 2000, ešte pred teroristickými útokmi, ktoré všetko zmenili, razil prezident Bush myšlienku, že americká armáda sa nemá podieľať na budovaní štátu v oblasti, kde sa angažuje. Nová stratégia pod velením AFRICOM však odráža presný opak tejto teórie. Úlohou tohto velenia je totiž hlavne budovanie a následne utužovanie partnerstiev s regionálnymi aktérmi. Americká armáda poskytuje výcvik, výbavu a pomáha pri nasadzovaní jednotiek peacekeepers. Rovnako sa podieľa na pomoci pri predchádzaní humanitárnym krízam alebo pri ich riešení.[89] Keďže národná bezpečnosť sa v súvislosti s regiónom Afriky zameriava hlavne na slabé, zlyhávajúce štáty, rola americkej armády sa za posledných 20 rokov zmenila z nástroja konfrontácie na nástroj budovania spolupráce.[90] Americká armáda a jej technológie, ktoré sú určené na konfrontáciu s nepriateľom, dnes napríklad v Afrike aj inde slúžia ku kooperácii s partnermi. Vojenská technika, ktorá dokáže zhadzovať bomby na nepriateľské základne, dokáže rovnako dopraviť potraviny do hornatých regiónov Afganistanu, a prístroje slúžiace na zameranie ponoriek nepriateľa dokážu získavať informácie o migrácii rýb v mori ovplyvnenej napríklad klimatickými zmenami. [91]

Z charakteristiky stanovených úloh a používaných prostriedkov spomínaného velenia AFRICOM[92] je zjavné, aké sú priority USA v oblasti všeobecne. Už len samotný fakt, že bolo toto nové velenie vytvorené, predznamenáva, že význam regiónu pre USA stúpol. Pri bližšom pohľade na úlohy a prostriedky regionálnych velení Spojených štátov je možné vypozorovať presun priorít zahraničnej politiky od vedenia vojny k vyhľadávaniu partnerov a k prehlbovaniu kooperácie s nimi. Člen velenia AFRICOM generál Kip Ward napríklad tento posun interpretoval nasledovne: „Vytvorenie zjednoteného velenia s významnou spoluprácou medzi jednotlivými vládnymi agentúrami a medzi vládami navzájom sa stáva hlavným efektívnym nástrojom pre naplnenie našich záujmov a záujmov našich globálnych partnerov“[93] Tieto argumenty vyvracajú názor, ktorý je rozšírený u laickej verejnosti, že vojenské velenia (combatant commands), vytvorené v posledných desaťročiach sú len nástrojom armády, ktorý má za úlohu viesť ozbrojený konflikt s kýmkoľvek, kto ohrozuje národné záujmy USA.

Administratíva prezidenta Obamu sa už v prvých rokoch rozhodla prevziať v tejto oblasti stratégiu svojho predchodcu. V tomto ohľade ide o pomerne výnimočný prípad, kedy Obama v zásade pozitívne zhodnotil kroky administratívy prezidenta Busha – napríklad aj v oblasti humanitárnej. USA naďalej poskytuje diplomatickú a dokonca aj vojenskú podporu TFG, do ktorej stále vkladajú nádej, že dokáže bojovať proti extrémnym islamistickým hnutiam. Roku 2009 sa ministerka zahraničných vecí Hillary Clinton stretla s prezidentom TFG Šejkom Šarifom Ahmedom a prisľúbila ďalšie dodávky vojenského materiálu a diplomatickú podporu, ktoré majú tejto vláde pomôcť zaistiť stabilitu v regióne. Od júna 2009 tak dodávali USA zásoby a zbrane potrebné na obranu TFG pred útokmi hnutia al-Šabáb. Už koncom toho istého mesiaca vláda obdŕžala celkovo 40 ton zbraní a munície.[94][95]

Pravdepodobnosť, že sa z tejto vlády stane efektívny mocenský orgán, je napriek tomu stále veľmi nízka. Jej vplyv dokonca nepresahuje hranice hlavného mesta a obmedzil sa len na niekoľko jeho blokov. Jej prežitie už dlhšiu dobu závisí priamo na ochrane jednotiek Africkej únie. Podpora Spojených štátov a ďalších západných krajín naopak vláde uškodila a doslova ju izolovala. Zároveň dodala argumenty opozičným skupinám, ktoré sa na tento podnet dokázali aspoň dočasne zjednotiť.

Vrchný veliteľ AFRICOMu predkladá každoročne správu Výboru Ozbrojených zložiek (Senate Armed Forces Committee). Tá obsahuje základnú schému toho, v akom prostredí dané velenie aktuálne pracuje a deklaruje tiež hlavné ciele a prístupy Spojených štátov v oblasti. Ďalej opisuje svoje hlavné aktivity a dokazuje ich dôležitosť, aby nakoniec správy predstavil požiadavky ohľadom financovania svojho velenia.

Táto správa tvrdí, že „primárnym cieľom velenia je chrániť americké životy a americké záujmy. K tomuto účelu si stanovilo dve hlavné ciele: budovanie bezpečnostných kapacít afrických partnerov a ich príprava na krízy širokej škály. Operácie, programy a aktivity afrického velenia sa všetky podieľajú na likvidácii hrozieb voči občanom USA a ich záujmom, tak v zahraničí, ako aj doma. Tieto ciele majú byť naplnené pomocou zlepšovania celkovej bezpečnostnej situácie v Afrike. Prosperujúca a stabilná Afrika je strategicky dôležitým cieľom pre USA. Chudoba, s ktorou Afrika neustále bojuje, ale spôsobuje, že sa celý región stále znova dostáva do nestability, konfliktu či enviromentálnej krízy. Všetko toto má za následok, že národné inštitúcie a vlády strácajú legitimitu a tým pádom svoju autoritu. Následne sa spravidla objavia hrozby medzinárodného charakteru, ktoré môžu ohroziť nielen americké záujmy v regióne, ale dokonca USA na ich vlastnej pôde.“ [96]

Od roku 1991 sa výrazne menila situácia v Somálsku a ešte radikálnejšie sa menili priority a stratégie USA v oblasti. V deväťdesiatych rokoch bol záujem Spojených štátov v Somálsku motivovaný snahami o humanitárnu pomoc. Po známom katastrofálnom výsledku operácie amerických vojenských síl v hlavnom meste sa na určitú dobu Spojené štáty z oblasti stiahli. Obnovený záujem bol inšpirovaný zmenou amerických zahraničnopolitických priorít. Po roku 2001 bol motivovaný hrozbou, že sa Somálsko stáva krajinou, kde môžu teroristické organizácie nájsť bezpečné útočisko. V priebehu boja s touto bezpečnostnou hrozbou sa navyše zmenili aj prístupy ich zahraničnej politiky od priamej konfrontácie s teroristami k spolupráci s regionálnymi hráčmi a budovaniu infraštruktúry. Cieľom takejto stratégie je vytvoriť také podmienky pre somálsku spoločnosť, ktoré by jej dopomohli k stabilite a prosperite. Následne by sa tak sama postavila na odpor voči extrémistom a radikálom, proti ktorým sú tieto stratégie primárne namierené. Veľmi významnými partnermi pre USA v tomto boji by podľa uvedeného mali byť aj umiernení členovia lokálnych nepriateľských organizácii. Zdá sa totiž, bez nich je akékoľvek budovanie „novej“ stabilnej somálskej spoločnosti nereálne. Je teda pre Spojené štáty nutné, aby prehodnotili, či sa majú sústrediť na zničenie napríklad al-Šabábu, alebo pracovať na tom, aby sa títo „umiernení“ stali dôležitou súčasťou stabilizačného procesu.

 

Alternatívy americkej zahraničnej politiky

Názory na to, ako majú Spojené štáty postupovať, a aké sú vlastne alternatívy, sa rôznia. V tejto kapitole ich autor v stručnosti načrtne a následne analyzuje a zhodnotí. Na záver potom bude táto časť textu prezentovať vlastné alternatívy, vychádzajúce z kritického rozboru názorov expertov.

Podľa bývalého tajomníka amerického Ministerstva zahraničných vecí pre oblasť Afriky Waltera Kansteinera, pôsobiaceho v tejto funkcii v rokoch 2001–2003, má Washington tri hlavné ciele v Africkom rohu. Prvým je spolupracovať so susednými krajinami v oblasti na tom, aby sa Somálsko stalo krajinou, kde sa teroristi nebudú mať možnosť uchytiť. Druhým cieľom je zaistiť, aby akékoľvek aktivity v Somálsku nemohli ohroziť dianie v susedných krajinách. Na mysli má zjavne vnútornú politickú nestabilitu, občiansku vojnu a z nich potom vyplývajúcu humanitárnu krízu. Tretím cieľom je zabezpečenie trvalého mieru v Somálsku.[97] Ako konkrétne tieto ciele naplniť už ale vo svojej správe nespomína. Takáto definícia cieľov je príliš všeobecná a vo väčšej miere neprispieva k debate o tom, ako majú Spojené štáty postupovať. V prvom rade je totiž nutné pri každom podobnom tvrdení opierať sa o to, čo je a čo nie je v oblasti uskutočniteľné.

Podľa Dagneho majú Spojené štáty viacero možností na zváženie. Môžu vyhľadávať osoby podozrivé z terorizmu a priviesť ich pred súd. Ďalšou možnosťou je infiltrovať skupiny Somálcov, ktorí sú podozriví z prepojenia na teroristické organizácie, aby ich činnosť monitorovali, rozrušili a napokon takto rozložili teroristické siete. Spomína tiež alternatívu dopomôcť k vytvoreniu funkčnej vlády, ktorá by bola schopná čeliť hrozbe šírenia sietí teroristických organizácií na území pod jej kontrolou. Hoci sa tento cieľ zdá takmer neuskutočniteľný, je podľa neho pravdepodobné, že somálska verejnosť je po desaťročiach nestability a krviprelievania pripravená, a hlavne ochotná, vyriešiť takto svoje problémy. Samozrejme bude to proces komplikovaný, berúc do úvahy množstvo partikulárnych záujmov regionálnych hráčov. Spojené štáty by ale mohli hrať dôležitú úlohu práve pri vytváraní akejsi formy regionálnej aliancie. Musia však k problémom v Somálsku prikračovať čo možno s najväčšou obozretnosťou. Mnoho Somálcov si totiž dodnes myslí, že americké záujmy v ich krajine nesúvisia s bojom proti terorizmu, ale s pomstou za 18 mŕtvych amerických vojakov z roku 1993 v Mogadišu.[98]

Somálsko je síce bezpečným útočiskom pre vlastných vojenských diktátorov, ale na druhú stranu je somálsky národ známy ako nezávislý a nedôverčivý voči cudzincom. Cudzia teroristická organizácia by mala veľké problémy pevne sa uchytiť v oblasti a splynúť s okolím.[99] V tomto sa Dagne zhoduje aj s Bronwyn Bruton. Tá tvrdí, že napriek tomu, že al-Šabáb hovoril o svojom napojení na al-Káidu[100], nie je dôvod domnievať sa, že by zdieľal akýkoľvek z jej medzinárodných záujmov.[101] To je celkom logické, keďže al-Šabáb sa prioritne usiluje o ovládnutie Somálska, a teda zrejme nezdieľa globálne záujmy al-Káidy. Na druhej strane al-Káida mu pri naplňovaní tohto cieľa môže byť nápomocná. Takto by mohla získať spojenca v regióne. Nemôže ale očakávať, že by sa následne al-Šabáb podieľal na ich aktivitách mimo oblasť.

Uvedené argumenty ale do určitej mieri vyvracia vývoj v posledných dvoch rokoch. Al-Šabáb je totiž zaujímavým hnutím z jedného ďalšieho dôvodu. Jeho schopnosť využívať moderné prostriedky[102] pre svoju propagandu a pri získavaní nových členov je u podobných hnutí pomerne ojedinelým javom. Metódy uplatňované v tejto propagande sa ukázali ako veľmi účinné. Rétorika hnutia sa v posledných rokoch výrazne vyvíjala a menila, až napokon dospela k tomu, že dosiahla verejné a oficiálne vyhlásenie zjednotenia z al-Káidou. Tým sa prihlásila nie len k hodnotám al-Káidy, ale aj k jej cieľom na globálny džihád proti nepriateľom islamu.[103]

Rétorika a skutočne možnosti a kapacity hnutia sú samozrejme dve veľmi rozdielne veci. Čo ale môže al-Šabáb skutočne ponúknuť al-Káide v jej medzinárodných ambíciách, je nie len spolupráca pri plánovaní útokov v regióne, ale aj získaný know how potrebný pri nábore nových bojovníkov.

Bonwyn Bruton navrhuje Spojeným štátom stratégiu „constructive disengagement“. Tá spočíva v tom, že Spojené štáty by mali ukázať ochotu uznať lokálnu autoritu – trebárs aj al-Šabáb či iné – za podmienky, že tá podporí humanitárne snahy spojencov a vyjadrí podporu vojne proti extrémizmu. Robiť menej či angažovať sa menej je často omnoho lepšie, ako urobiť škodu príliš intenzívnym zapojením sa do miestneho diania. Pomerne dobre sa to dá dokázať práve na príklade al-Šabábu. Ich kontrola územia je totiž oveľa slabšia, ako sa na prvý pohľad zdá. Za vhodných podmienok sa hnutie môže pomerne ľahko rozpadnúť. Bruton tu opakuje že somálski fundamentalisti v rámci hnutia majú hlavne lokálne záujmy. Ich prípadná spolupráca s teroristickými organizáciami podľa nej začína aj končí práve pri týchto záujmoch. Hneď ako sa užitočnosť al-Káidy pre al-Šabáb preukáže ako nulová, môže kedykoľvek svoje väzby pretrhnúť. Práve toto musia Spojené štáty a ich spojenci podporiť. Najlepšou cestou ako toto dosiahnuť by bolo opustiť myšlienku vyberania si víťaza v Somálsku a ukázať následne ochotu koexistovať a jednať s akoukoľvek vládou, ktorá sa objaví za podmienok, ktoré už boli vyššie spomenuté.[104] Ako vhodný krok sa v tejto súvislosti ukazuje decentralizácia prístupu pri distribúcii humanitárnej pomoci v spolupráci s lokálnymi autoritami. To by zahŕňalo opäť aj al-Šabáb a ďalšie organizácie.[105] Tu ale vyvstáva istý problém. Vedenie al-Šabábu majú stále v rukách radikáli. Tí nie sú a v dohľadnej dobe ani nebudú ochotní zmierniť vládu islamského práva a vytvoriť tak vládu prijateľnú pre Západ. Vláda radikálov tak môže vyvolať nespokojnosť a odpor verejnosti. Aby sa ale USA spoliehali na to, že prípadnú vládu radikálov z hnutia al-Šabáb verejnosť odvrhne, by bola veľmi riskantná taktika.

V tejto súvislosti je tiež dôležité venovať sa aspoň stručne otázke motivácie hnutia al-Šabáb, pri snahe získať spomínané verejné vyhlásenie zlúčenia s al-Káidou. Ponúkajú sa tu dve alternatívy. Prvou možnosťou je, že šlo o iniciatívu radikálneho krídla v čele hnutia z čisto ideologických dôvodov. Podľa vyšie uvedených argumentov, ale znie presvedčivejšie trvdenie, že motiváciou bolo zjednodušenie, či zefektívnenie náboru extrémistov. Na nich totiž môže podobné spojenie s al-Káidou zapôsobiť. Na druhej strane, hnutie týmto spojením stratilo podporu tej časti verejnosti, ktorá praktiky al-Káidy odmieta, alebo jednoducho nepripúšťa spojenectvá s cudzincami. Odpor somálskej verejnosti k akýmkoľvek zásahom zahraničia už bol v práci spomenutý.

Z dlhodobého hľadiska sa zdá, že sa Somálsko pomaly vracia do stavu spred roku 2006, teda ku klanovému rozdeleniu teritórií. Až potom, keď utíchnu protizápadné vášne, sa môžu Spojené štáty znovu angažovať v hľadaní a riešení hlbších príčin zlyhania Somálska ako štátu. Namiesto podpory budovania centrálnej (de facto umelej a nefunkčnej) vlády je možno vhodnejšie podporiť lokálne ekonomické aktivity a iniciatívy. Riziko, ktoré tkvie v podobnom prístupe, už ale bolo v práci spomenuté.

V boji proti extrémizmu Bruton navrhuje pokračovať vo vzdušných útokoch na členov a bunky al-Káidy v oblasti. [106] Je pri tom ale nutné neustále zvyšovať efektivitu týchto útokov, pokiaľ ide o čo najmenšie civilné obete. Spôsob, ako toto dosiahnuť ale Bruton neuvádza. Argument má na jednej strane logický základ, ale jeho uskutočniteľnosť je otázna až nulová. Vyhnúť sa civilným obetiam pri diaľkovo ovládaných leteckých útokoch je nesmierne zložité.

V období od nástupu Obamovej administratívy sa do určitej miery zlepšil aspoň mediálny obraz USA v súvislosti s touto stratégiou vojny. Pre Spojené štáty je nesporne pozitívne, že incidenty s veľkými civilnými stratami nezapĺňajú titulky novín tak často, ako tomu bolo kedysi v Afganistane za čias Busha ml. V tomto zmysle sa dá povedať, že sa vojna proti terorizmu za čias Obamovej administratívy zmenila na tajnú vojnu, ktorá nevyvoláva tak silné emócie svetovej verejnosti.[107] Na druhej strane ale preferencia takéhoto štýlu boja proti teroristom a jeho následky vyvolávajú nenávisť lokálneho obyvateľstva rovnako, ako taktika predošlej administratívy. Fakt, že Spojené štáty túto stratégiu v obecnej rovine nikdy oficiálne nepotvrdili (okrem prípadov, keď sa im to propagačne hodí – zabitie významného člena al-Káidy napríklad) a tiež samotný spôsob boja (boj na diaľku) môže u civilného obyvateľstva vyvolať dojem zbabelosti Američanov.

V otázke pirátstva odmieta Bruton agresívny prístup proti pirátom a namiesto toho navrhuje inú cestu – je treba presvedčiť samotných Somálcov, že pirátstvo im v skutočnosti ubližuje.[108] To je samozrejme neľahká úloha. Príjmy z činnosti pirátov predstavujú jediný zdroj financií pre veľkú časť populácie v Somálsku. Bez toho, aby sa Západu podarilo nasýtiť potreby tejto populácie inými cestami, a tiež bez vylepšenia bezpečnostnej otázky, nemajú nejaké presviedčania veľký význam.

Alternatívy, ktoré majú Spojené štáty teraz pred sebou v otázke riešenia problémov Somálska sú podľa tejto autorky tri.[109]

Prvou možnosťou je pokračovať v podpore Dočasnej federálnej vlády, tj. dodávať jej zbrane, financie a vojenské prostriedky, aby dokázala nastoliť poriadok. Táto možnosť sa ale ukazuje ako kontraproduktívna. Jediná šanca, ako by táto alternatíva mohla byť účinná, je dosiahnuť, aby sa vláda dokázala dohodnúť s klanmi a náboženskými obcami, a to čo najskôr. Snahy vlády zasadnúť k podobným rokovaniam ale úspešne narušujú útoky hnutia al-Šabáb v Mogadišu. V najhoršom prípade, ak porastie počet civilných obetí a strát na životoch u jednotiek AMISOMu, povedie to následne k ich stiahnutiu. Vznikne tak bezpečnostné vákuum.

Keď sa špeciálnym jednotkám Spojených štátov podaril úspešný zákrok[110] proti významnému členovi al-Káidy v Somálsku[111], al-Šabáb zorganizoval úspešnú odvetnú akciu. Podarilo sa im vtedy zabiť viac ako dvadsať osôb na základni Misie Africkej únie, vrátane veliteľa burundských síl.[112] Nielen Burundi, ale všetky zúčastnené krajiny začínajú prehodnocovať svoje pôsobenie v tejto „samovražednej misii“.[113] V prípade stiahnutia sa týchto jednotiek má TFG minimálne šance na prežitie.

Druhú možnosť pre Spojené štáty predstavuje zvýšená vojenská angažovanosť v oblasti. Spojené štáty môžu pritlačiť tak na OSN, ako aj na Africkú úniu, aby nedovolili pád vlády v Somálsku. Súdiac podľa skúsenosti, sily na takúto misiu nasadené budú musieť byť rozsiahle. V dobe vrcholiacej etiópskej okupácie v roku 2008 bolo na strane vlády približne 15 000 vojakov, a to boli armádne vycvičené a riadne vyzbrojené sily. Napriek tomu vo svojej misii zlyhali v boji s hnutím al-Šabáb. Navyše logicky, sila hnutia v období od roku 2008 ešte narástla. Podľa odhadov Úradu Spojených národov pre mierové operácie by bol potrebný počet asi 22 500 vojakov na potlačenie jeho vplyvu.[114] Skúsenosti tiež dokazujú, že aj keby boli spojenci schopní takúto silu do oblasti poslať, odpor somálskej verejnosti im ich úlohu bude významne sťažovať. Témou na samostatnú štúdiu by mohol byť postoj verejnosti v Spojených štátoch k podobnej akcii. Dnešná politická situácia by pravdepodobne nedovolila takúto akciu ani navrhnúť – mohla by to totiž byť politická samovražda. Otázne je, ako by to vyzeralo v prípade opätovného zvolenia Obamu prezidentom. Mohol by tak byť odvážnejší a verejná mienka by nemusela mať tak veľkú váhu, ako je tomu teraz pred voľbami. Pokiaľ by ale USA neboli tým, kto poskytne najväčšie vojenské sily, nemuselo by to byť tak nepriechodné. Tu je otázkou, či existuje iná mocnosť ochotná a schopná podobnej akcie. Súdiac podľa vývoja a súčasného stavu medzinárodných vzťahov je to veľmi nepravdepodobný, až nereálny scenár.

Poslednú spomínanú alternatívu možno nazvať ako „pohraničné zadržiavanie“ (offshore containment), ktorého podstata tkvie v nemiešaní sa do vnútorného politického vývoja Somálska, ale jednoducho zadržiavať prípadnú teroristickú hrozbu vo vnútri jeho hraníc. Toho sa dá dosiahnuť viacerými spôsobmi. Jedným je tvrdo reagovať na akékoľvek náznaky prítomnosti členov al-Káidy použitím bezpilotných lietadiel, riadených striel či vzdušných síl. Ďalšou cestou je prísna kontrola a následný zákaz dovozu zbraní z a do Somálska. Cieľom podobnej kampane a kombinovaním týchto prístupov by bolo učiniť zo Somálska krajinu čo možno najmenej pohostinnú pre teroristov.

Ken Menkhaus[115] vo svojej štúdií ukazuje, aké dôležité je detailne poznať vzťahy vo vnútri krajiny. Tu sa potom riešenia, ako pomôcť vybudovať somálsky štát, takmer ponúkajú sami. Je v prvom rade potrebné uvedomiť si, akú silu majú islamistické hnutia v skutočnosti, a kým sú podporované a financované. Tu sa potom ponúka možnosť pokúsiť sa pretnúť tieto väzby. Ďalším dôležitým poznatkom je rola už spomínaných neformálnych štruktúr v krajine. Tieto štruktúry nahrádzajú centrálnu vládu ve svojej lokalite. Podobne ako Bruton, aj Menkhaus považuje za nutné tieto štruktúry poznávať a následne prípadne podporiť. Reálnosť týchto možností a tejto podpory a ich možný prínos už bol v práci zhodnotený.

Vo svojom článku venovanému problematike somálskych pirátov J. Ndumbe Anyu a Samuel Moki[116] navrhujú šesť možností, ako môže svetové spoločenstvo, a teda hlavne Spojené štáty a OSN, bojovať proti pirátstvu na somálskom pobreží a v Adenskom zálive. Za prvé, je nevyhnutné vytvoriť stabilnú a funkčnú vládu v Somálsku. Tá musí na seba prevziať zodpovednosť za bezpečnosť tak vnútrozemia, ako aj svojich výsostných vôd. Druhým krokom by bolo poskytnúť susediacim krajinám – čo sú Džibuti, Eritrea, Keňa a Jemen – zdroje na to, aby boli schopné zabrániť aktivitám pirátov v oblasti pobrežia pozdĺž Afrického rohu. Následne je potrebné vytvoriť komplexne štruktúrovanú námornú stráž s možnosťami a schopnosťami využiť vojenskú silu v rozsahu, ktorý je potrebný. Štáty, ktoré majú v oblasti svoje obchodné a bezpečnostné záujmy, by sa mali podieľať na výcviku posádok svojich obchodných lodí a vybaviť tieto plavidlá obrannými zariadeniami tak, aby sa dokázali sami ochrániť pred prípadnými pirátskymi útokmi. Hlavne sa jedná o radarové varovné zariadenia, ktoré by dokázali prítomnosť nepriateľského plavidla odhaliť v dostatočnom predstihu na to, aby mohla loď privolať pomoc, alebo sa pokúsiť o únik. Poslednou spomínanou alternatívou, ako sa vysporiadať s pirátmi, je asi najťažšia úloha pre Západ, a to vnútropolitická stabilizácia situácie v Somálsku.

Všetky tieto návrhy autor pokladá za opodstatnené, ale ako celok v podstate nereálne a teda neuskutočniteľné v dohľadnej budúcnosti. Stabilizovať Somálsko, vybaviť regionálnych hráčov kapacitami akéhokoľvek druhu, či spolupráca napríklad s Iránom, ktorý má tiež svoje obchodné záujmy v Adenskom zálive, je nie len neľahký, ale úplne nereálny cieľ.

Vyššie v práci už boli spomínané správy veliteľov AFRICOMu. Tie predstavujú základnú definíciu priorít a prístupov USA v oblasti. Základné priority sa podstate od roku 2008, kedy bola vydaná prvá z týchto správ, radikálne nezmenili. Hlavné motívy činnosti amerického velenia v Afrike vychádzajú z priorít, ktoré stanovilo americké Ministerstvo obrany. Jednou zo šiestich základných misií tohto ministerstva je budovanie partnerstiev v regióne s cieľom zabezpečiť stabilitu a zabrániť tak konfliktom. Z hodnotenia týchto správ vyplýva, že USA deklarujú snahu bojovať proti prvotnej príčine krízy v Afrike – chudobe, chorobám a nestabilite. V prípade Somálska je existencia a pôsobenie hnutia al-Šabáb a ďalších dôsledkom tohto stavu. Pokiaľ by sa Spojeným štátom podarilo úspešne tieto snahy naplniť, je pravdepodobné, že ostatné hrozby (napríklad terorizmus) v regióne stratia na význame. Predpoklad je, že stabilná a prosperujúca spoločnosť s funkčnou a uznávanou štátnou autoritou odvrhne extrémistické elementy na svoj okraj. Ako tvrdí posledná správa veliteľa AFRICOMu, generála Cartera F. Hama, „prosperujúca a stabilná Afrika je strategicky dôležitá pre Spojené štáty. Afrika, schopná produkovať a udržať rozvoj bude schopná spolupracovať aj na raste globálnej ekonomiky. Toto je dlhodobý záujem Spojených štátov. Prosperita a stabilita v Afrike zaručia, že sa nestane útočiskom tých, ktorých úmyslom je útočiť na našich občanov či naše záujmy tak doma, ako v zahraničí.“[117] Samozrejme toto je len deklarácia cieľov veliteľstva a o skutočnom stave veci veľa nevypovedá. Naplnenie podobných cieľov je len veľmi ťažko uskutočniteľné.  Genrál Ham má síce pravdu, keď hovorí o strategickom význame Afriky pre USA, ale k diskusii o alternatívach americkej bezpečnostnej politiky v oblasti tako veľmi neprispieva.

Citovaní autori uvádzajú viac či menej vyargumentované a faktami podložené návrhy, ako by mali USA postupovať v boji s bezpečnostnou hrozbou Somálska. Spoločným motívom všetkých týchto alternatív je odporúčanie obozretnosti, nakoľko ide o veľmi komplikovanú situáciu. Ako reálne, a teda aj uskutočniteľné návrhy sa zdajú byť stratégie podpory TFG a pohraničné zadržiavanie. Výhody týchto prístupov, či problémy, s ktorými sa musia vysporiadať, dokazujú, že ani jeden z nich sám o sebe neponúka jednoduché riešenie. Ako nie veľmi reálne či málo konkrétne návrhy táto práca hodnotí stratégie zvýšenej vojenskej angažovanosti v oblasti či poskytovanie zbraní stranám bojujúcim proti hnutiam považovaných za hrozbu. Historická skúsenosť v regióne dokazuje, že podobné stratégie sú často veľmi riskantné a kontraproduktívne. Zásobovať zbraňami a muníciou krajinu, ktorá je nimi už takto doslova zaplavená, považuje autor za nerozvážnosť.

Návrhy úspešných stratégií v oblasti by mali podľa autora práce obsahovať nasledovné parametre. Spojené štáty a ich spojenci by mali odvrhnúť stratégie a myslenie v kategóriách boja dobra a zla. Každému, hoci len deklarovanému postupu, by mal predchádzať rozsiahly prieskum. Ten by poskytol potrebné know-how pri jeho plánovaní a uskutočnení. V istom zmysle by mohol poslúžiť aj pri tvorbe akejsi reklamnej kampane pred svetovou verejnosťou. Je totiž v záujme Spojených štátov získať si pri podobných krokoch jej podporu. V prvom rade by ale podobná reklamná kampaň mohla poslúžiť pri získavaní podpory americkej verejnosti pre prípadný zásah.

Ďalším motívom, ktorý by mal obsahovať každý relevantný návrh je využívanie nezhôd medzi jednotlivými islamistickými radikálmi v boji s nimi. Už len samotná vedomosť o podobných nezhodách je silnou zbraňou v tomto konflikte.[118]

Podľa autora je koncepčne najvhodnejším spôsobom riešenia krízy v Somálsku pomoc (materiálna, finančná apod.) pri budovaní infraštruktúry, pri zlepšovaní postavenia a autority vlády, a pri predchádzaní či riešení humanitárnych kríz v Somálsku. Slovo pomáhať je v tomto najdôležitejšie. Spojené štáty by sa na spomínanom mali podieľať, ale nemali by sa stať tým, kto za to ponesie hlavnú zodpovednosť. Tú by mala niesť domáca vláda sama alebo spolu s inými uznávanými autoritami v krajine.

 

Záver

Predkladaný text pojednáva o problematike bezpečnostnej hrozby Somálska a politiky Spojených štátov v oblasti. Načrtáva stručný prehľad o situácii, ktorá tam vládne, a ukazuje, prečo je nestabilita v Somálsku oprávneným zdrojom znepokojenia pre medzinárodné spoločenstvo. Hlavnou hypotézou práce je otázka, či Somálsko predstavuje bezpečnostnú hrozbu pre USA. Cieľom práce bolo jednak dokázať, že hrozbou táto krajina skutočne je, a tiež analyzovať jej vážnosť, rozsah a americké reakcie na ňu. Práca tiež zhrňuje a analyzuje doporučované prístupy rôznych akademikov venujúcich sa téme.

Prvá kapitola predstavuje stručný historický prehľad, ktorého cieľom je poukázať na nepriaznivý vývoj bezpečnostnej situácie v regióne od pádu poslednej funkčnej centrálnej vlády. Stav de facto občianskej vojny a vznik extrémistických skupín, ktoré sa hlásia k prepojeniu na medzinárodné teroristické siete, predstavujú vážnu hrozbu pre Spojené štáty americké.

Ďalšia časť práce podrobne analyzuje túto hrozbu. Autor sa rozhodol rozdeliť ju na tri logicky previazané podkapitoly.

Prvá z nich skúma vnútropolitickú situáciu Somálska. Stav bezvládia, činnosť radikálnych islamistov a neschopnosť vlády, spolu s neustále prítomným rizikom vážnej humanitárnej krízy je hlavným motívom tejto časti textu. Podkapitola sumarizuje tieto fakty a v závere tvrdí, že na tento vývoj je nutné čo najskôr reagovať. Okrem iného argumentuje, že jednak čisto diplomatické riešenia nestačia a schopnosť vojensky ich podporiť sa ukazuje ako problém tak pre regionálnych hráčov ako aj pre Spojené štáty.

Druhá podkapitola analyzuje fenomén somálskych pirátov. Hlavným zámerom tejto časti práce je definovať ho a následne porovnať s pojmom terorizmu. Stručne analyzuje motivácie vzniku skúmaného fenoménu v  oblasti. Výstupom podkapitoly je argument, že boj proti takto lokálnej hrozbe je dôležitý v širšom konflikte za národnú bezpečnosť Spojených štátov. Tu sa tiež prvýkrát spomína odporúčanie bojovať viac proti prvotným príčinám vzniku fenoménu, ako proti jeho následkom.

Posledná časť hovorí o reakciách Spojených štátov na bezpečnostnú hrozbu Somálska. Uvádza, že hlavným motívom amerických záujmov v Somálsku je od útokov 11. 9. 2001 bezpečnosť. Toto súvisí so zmenou priorít americkej zahraničnej politiky na celom svete. V deväťdesiatych rokoch mali Američania záujem pomáhať Somálsku v jeho boji s humanitárnou krízou. Operácia Restore Hope sa ale skončila fiaskom a americká spoločnosť sa odvtedy musí vysporiadúvať s tzv. „somálskym komplexom“. V roku 2001 boli viaceré organizácie pôsobiace v Somálsku pridané na zoznam sponzorov globálneho terorizmu. USA sa rozhodli podporovať TFG v boji s týmito organizáciami, a čo je zaujímavé, nová administratíva prezidenta Obamu v tejto stratégii pokračuje. Táto časť práce popisuje aj vznik a deklarované priority nového velenia – AFRICOM. Jeho aktivity dnes predstavujú záujmy a uplatňované prístupy v oblasti.

Posledná kapitola práce sa venuje návrhom a alternatívam k uplatňovanej stratégii Spojených štátov. Kapitola mala za cieľ kriticky zhodnotiť predkladané návrhy akademikov a záverom predostrieť svoje vlastné.

Bronwyn E. Bruton vo svojej štúdií[119] uvádza, že možnosti sú vo všeobecnosti obmedzené na tri alternatívne smery. Prvou je pokračovanie v doterajšej politike. Druhou zvýšenie intenzity vojenskej intervencie s cieľom stabilizácie a rekonštrukcie. A poslednou je zavedenie novej protiteroristickej zadržiavacej kampane.

Argumentuje, že alternatívou, ktorá sa zdá najlepšia, je politika postupnej konštruktívnej neangažovanosti. To v skratke znamená, že Spojené štáty a ich spojenci by sa mali snažiť o čo najmenšiu mieru priameho vojenského angažovania a o budovanie renomé tých, ktorí krajine pomáhajú na ceste k stabilizácii.

Zaujímavou alternatívou podľa autora je politika „pohraničného zadržiavania“. Podobná stratégia bola navrhovaná napríklad aj v prípade Afganistanu. Poskytuje totiž možnosť minimalizovať nutnosť priameho fyzického zásahu a pritom naplniť stanovené ciele. Pri kritike tejto stratégie sa ale samé ponúkajú viaceré podstatné argumenty. Vykonávať útoky riadených striel a bezpilotných lietadiel je pomerne náročné bez prítomnosti akýchkoľvek pozemných prieskumných jednotiek v oblasti. To je práve podstatou predkladanej stratégie. Nevystavujú sa tak riziku tieto prieskumné jednotky. Na druhej strane je väčšiemu riziku vystavené domáce civilné obyvateľstvo a tým pádom aj reputácia Spojených štátov a ich spojencov. Navyše podobná stratégia nijako nerieši humanitárnu katastrofu v Somálsku.

V otázke podpory lokálnych neformálnych štruktúr sa Ken Menkhaus[120] zhoduje s Bronwyn Bruton. Argumentuje tiež ako dôležité je študovať silu a vplyv islamistických hnutí v krajine. Získané poznatky by podľa neho významne prispeli k boju proti nim.

Zhrnutie a analýza navrhovaných prístupov sú zakončené autorovými vlastnými argumentmi. Tie tvoria významnú časť prínosu predlkadanej bakalárskej práce k odbornej diskusii o téme. Autor uvádza, že hlavnými motívmi zahraničnej politiky USA v oblasti by mali byť: odvrhnutie koncepcie boja dobra a zla, nutnosť dôkladného prieskumu s cieľom získať si aj svetovú verejnú podporu, využívanie nezhôd medzi bunkami extrémistov, pomoc pri budovaní infraštruktúry a boji s humanitárnou krízou v oblasti.

Napriek tomu, že si autor uvedomuje riziká spojené s vytváraním prognóz, jednu predsa len predostrie. Zmeniť prístupy tak rozsiahlej mašinérie, akou je zahraničná politika Spojených štátov, nie je možné zo dňa na deň. Stratégie uplatňované kdekoľvek na svete sa vyvíjajú dlhé roky a ich hlavné motívy sa menia v kategóriách desaťročí. Je ale jasné, že sa konkrétne metódy a kroky jednotlivých zložiek tejto politiky musia prispôsobovať každodennej realite. To, ako na nedávne prudké zmeny strategického prostredia v Afrike reaguje AFRICOM, uvádza jej veliteľ vo svojej správe. Scenár, že by sa USA prostredníctvom AFRICOM rozhodli radikálne zmeniť svoj prístup, založený na budovaní partnerstiev v regióne, je veľmi nepravdepodobný. Na základe uvedeného táto práca argumentuje, že v budúcich rokoch bude americká zahraničná politika v Somálsku pokračovať podľa nastavených parametrov. Podpora TFG bude pokračovať dovtedy, pokiaľ nedosiahne svoj cieľ. Možnosť, že by sa Spojené štáty od tejto vlády v blízkej budúcnosti odvrátili, je reálna len v prípade, ak by došlo k jej rozpadu, či k výraznému víťazstvu hnutia al-Šabáb. Vzhľadom na nedávny vývoj, kedy sa do ofenzívy proti extrémistom zapojili armády susedných krajín, je podobný scenár málo pravdepodobný.

Na základe uvedených faktov, návrhov a ich kritiky je zrejmé, že sa jedná o nesmierne komplexnú otázku, kde sa ťažko hľadá jedno vyčerpávajúce riešenie. Skôr sa bude musieť jednať o kombináciu rôznych prístupov. Zároveň je podľa autora nutné tieto prístupy aktívne hľadať a situáciu riešiť, nakoľko jej podcenenie by znamenalo riziko zväčšenia hrozby alebo dokonca vznik hrozby novej.

Bibliografia

Primárne zdroje/Pramene:

Oficiálne dokumenty

 

Tlačové správy:

 

Monografie:

  • Harper, Mary: Getting Somalia Wrong? Faith, War and Hope in a Shattered State. London, New York: Zed Books, 2012. ISBN 978-184277-933-0, 232 s.
  • Jacobson, Michael: The West at War: U.S. and European Counterterrorism Efforts, Post-September 11/ Washigton DC: The Washington Institute for Near East Policy, 2006. ISBN 1-933162-00-7, 139 s.
  • Mendel, Miloš: Džihád, Islámské koncepce šíření víry. Brno: Atlantis, 2010. ISBN 9-788071-083160, 354 s.
  • Nacos. Brigitte L.: Terrorism and Counterterrorism,Understanding Threats and Responses in the Post-9/11 World. New York: Penguin Academics, 2006. ISBN 0-321-16414-8, 325 s.
  • Reveron. Derek S.: International Engagement Security Cooperation and the Changing Face of the U.S. Military: Exporting Security. Washington, D.C.: Georgetown University Press, 2010. ISBN 978-1-58901-708-5, 204 s.
  • Woodward, Peter: US Foreign Policy and the Horn of Africa. Hampshire: Ashgate, 2007. ISBN 978-0-7546-3580-2, 178 s.

 

Zborníky:

  • Hoge, James F. Jr, Rose Gideon, ed.: Understanding the War on Terror/ New York: Foreign Affairs, 2005. ISBN 0-87609-347-0, 435 s.

 

Odborné články a štúdie:

  • Anderson, Elliot A.: „It’s a Pirate’s Life for Some: The Development of an Illegal Industry in Response to an Unjust Global Power Dynamic“, Indiana Journal of Global Legal Studies 17, č 12 (rok): 319–339.
  • Anyu, J. Ndumbe and Moki, Samuel: „Africa: The Piracy Hot Spot and Its Implications for Global Security“, In: Mediterranean Quarterly 20, č 3 (leto 2009): 95-121.
  • Dagne, Theodros: „Africa and the War on Terrorism: The Case of Somalia“, In: Mediterranean Quarterly 13, č 4 (jeseň 2002): 62-73.
  • Kindl, Lukáš: Americká bezpečnostní politika vůči zhrouceným státům se zaměřením na případ Somálska. Praha: Univerzita Karlova, Fakulta sociálních věd, Institut mezinárodních studií, 2010, 65 s.
  • Kraxberger, Brennan M.: „The United States and Africa: Shifting Geopolitics in an ”Age of Terror”, In: Africa Today 52, č 1 (jeseň 2005): 47-68.
  • Menkhaus, Ken: „Governance without Government in Somalia“ In: International Security 31, č 3 (zima 2006): 74-106.
  • Mills, Greg: „Africa’s New Strategic Significance“, In: The Washington Quarterly 27, č 4 (jeseň 2004): 157-169.
  • Stewart, Patrick: „Weak States and Global Threats: Fact or Fiction?“, The Washington Quarterly 29, č 2 (jar 2006): 27–53.

 

Správy predkladané výborom Kongresu:

  • „Testimony – Mueller Robert S., III, Director of Federal Bureau of Investigation”, Federal Bureau of Investigation, dostupné z www: <http://www.fbi.gov/news/testimony/fbi-budget-request-for-fiscal-year-2013> (posledný prístup 25. 4. 2012).
  • „Weak States and Terrorism in Africa: U.S. Policy Options in Somalia, Testimony of Walter H. Kansteiner, Assistant Secretary for African Affairs Before the Senate Committee on Foreign Relations Subcommittee on African Affairs in Washington, DC“, Somalia Watch, dostupné z www: <www.somaliawatch.org/archivedec01/020224601.htm> (posledný prístup 22. 4. 2012).
  • Dagne, Ted: „Somalia: Current Conditions and Prospects for a Lasting Peace”, Congressional Research Service, 8. október, 2010, dostupné z www: <http://assets.opencrs.com/rpts/RL33911_20101008.pdf> (posledný prístup 7. 5. 2012).
  • Menkhaus, Ken: „Violent Islamic Extremism: Al-Shabaab Recruitment in America“, Hearing before the Committee on Homeland Security and Governmental Affairs United States Senate,11. marec, 2009.
  • Roth, John, Greenburg, Dougles, Wille, Serena: „National Commission on Terrorist Attacks upon the United States, Monograph of Terrorist Financing, Staff Report to the Commission“, dostupné z www: <http://www.911commission.gov/staff_statements/911_TerrFin_Monograph.pdf>, (posledný prístup 6.5.2012), 152 s.

 

Študie think thankov:

 

Články z novín online:

 

Video online:

 


[1] Známy aj ako Islamská únia (Islamic Union – IU) – celým názvom al Ittihád al Islamia – islamistická organizácia sformovaná v 80-tych rokoch s clieľom zvrhnúť Siada Barreho, nastoliť Islámsky štát a pripojiť územie sporného regiónu Ogaden v Etiópii. Frakcia tejto skupiny sa podieľala na vzniku hnutia al- Šabáb. Viz: Christopher Harnisch, „The Threat from Somalia, The Internationalization of Al Shabaab“, Critical Threats Project, 12.február 2010, dostupné z www: <http://www.criticalthreats.org/sites/default/files/pdf_upload/analysis/CTP_Terror_Threat_From_Somalia_Shabaab_Internationalization.pdf> (posledný prístup 7.5.2012),  3.

[2] Celý názov Harakat al-Šhabáb al Mudžahíd, frakcia al-Ittihádu, sformovaná po roku 2003. Dnes najznámejšia islamistická radikálna organizácia v Somálsku. Viz: Ted Dagne, „Somalia: Current Conditions and Prospects for a Lasting Peace”, Congressional Research Service, 8. október, 2010,  4-7, dostupné z www: <http://assets.opencrs.com/rpts/RL33911_20101008.pdf>, (posledný prístup 7.5.2012).

[3] Maddy Fray, “Who’s Backing Al Shabaab? – Al Qaeda, Eritrea?”, African Arguments, dostupné z www: <http://africanarguments.org/2011/10/31/whos-backing-al-shabaab-al-qaeda-eritrea-by-maddy-fry/> (posledný prístup 22. 4. 2012).

[4] Jerel A. Rosati, James M. Scott: The Politics of United States Foreign Policy, Fourth Edition, (Belmont: Thomson Wadsworth 2007),  46-47.

[5] Jedným z mála českých textov zaoberajúcich sa americkou bezpečnostnou politikou voči „failed states“ na príklade Somálska je bakalárska práca obhájená na Inštitúte medzinárodných štúdií (IMS FSV UK), Viz: Kindl, Lukáš. Americká bezpečnostní politika vůči zhrouceným státům se zaměřením na případ Somálska. Praha: Univerzita Karlova, Fakulta sociálních věd, Institut mezinárodních studií, 2010. 65 s.

[6] Patrick Stewart, „Weak States and Global Threats: Fact or Fiction?“, The Washigton Quarterly 29, č. 2 (jar 2006): 27–53, tu 33.

[7] Peter Woodward, US Foreign Policy and the Horn of Africa (Hampshire: Ashgate, 2007), 178 s.

[8] Teória o tom, prečo je Somálsko poväčsinu 90tych rokov mimo zorný uhol zahraničnej politiky USA. Posledný zákrok USA v oblasti je príkladom zdanlivo jednoduchej misie, ktorá sa zmení v nočnú moru a je lepšie sa tam už nevracať a neopakovať tak tú istú chybu. Viz: Woodward, US Foreign Policy and the Horn of Africa, 135.

[9] Derek S. Reveron, International Engagement Security Cooperation and the Changing Face Of the U.S. Military: Exporting Security, (Washington, D.C.: Georgetown University Press, Washington, 2010), 204 s.

[10] Porovnanie hlavných motívov zahraničných intervencií za Clintona a Busha st. a Busha ml. či Obamu. Clinton a Bush st. intervenovali s cieľom priniesť demokraciu a pomôcť pri budovaní štátu. Bush ml. prešiel po útokoch 9/11 k politike, kde hlavnou motiváciou intervencie je možnosť ohrozenia medzinárodnej bezpečnosti.

[11] Brigitte L. Nacos, Terrorism and Counterterrorism,Understanding Threats and Responses in the Post-9/11 World, (New York: Penguin Academics, 2006), 325 s.

[12] Hoge F. James Jr, Rose Gideon, ed., Understanding the War on Terror, (New York: Foreign Affairs, 2005), 435 s.

[13] Paul R. Pillar, „Counterrorism after Al Qaeda.” In: Understanding the War or Terror, ed. Hoge F. James Jr, Rose Gideon (New York: Foreign Affairs, 2005),   367–381.

[14] Mary Harper, Getting Somalia Wrong? (London: Zed Books, 2012), 232  s.

[15] Podobný uhol pohľadu prináša aj: Ken Menkhaus, „Governance without Government in Somalia.“ In: International Security 31, č. 3 (zima 2006): 74–106.

[16] Bronwyn E. Bruton, „Somalia A New Approach“, Council on Foreign Relations, Council Special Report No. 52, 2010, 45 s.

[17] Theodros Dagne, „Africa and the War on Terrorism: Case of Somalia“, Mediterranean Quarterly 13, č. 4 (jeseň 2002): 62–73.

[18] Siad Barre vládol ako prezident a fakticky vojenský diktátor v Somálsku v období rokov 1969–1991. K moci sa dostal vojenským prevratom. Jeho vláda bola sprevádzaná útlakom a značným násilím, ktoré vyvolávalo ozbrojený odpor. V roku 1991 sa tento odpor dokázal zjednotiť a zvrhnúť tak jeho vládu.

[20] Viz napríklad: Peter Woodward, US Foreign Policy and the Horn of Africa (Hampshire: Ashgate, 2007), 72;  Bronwyn E. Bruton, „Somalia A New Approach“, Council on Foreign Relations, Council Special Report No. 52, 2010,  6.

[21] Dočasná federálna vláda, TFG, vznikla v roku 2004, po dvoch rokoch jednaní iniciovaných medzinárodným spoločenstvom v keňském Nairobi. Už v dobe svojho vzniku to bolo nestabilné spojenectvo somálskych lídrov, ktoré malo položiť základy pre eventuálny vznik skutočne národnej vlády do piatich rokov. Nikdy ale nenadobudla dostatočnú silu na to, aby ovládla viac než niekoľko štvrtí Mogadiša. Záujem zahraničia, ktorý vznik tejto vlády inicioval, sa navyše podieľal aj na jej nízkej legitimite v očiach somálskej verejnosti. V roku 2004 vznikol aj Dočasný federálny parlament, ktorý reprezentoval všetky významné klany v krajine. Tento parlament zvolil v októbri toho roku Abdullaha Yusuf Ahmeda prezidentom Somálska.Viz: Bruton, „Somalia: A New Approach“, 7; Theodros Dagne, „Somalia: Prospects for a Lasting Peace“, Mediterranean Quarterly 20, č 2 (jar 2009):  96–97.

[22] Menkhaus, „Governance without Government in Somalia“, 74.

[23]Viac k úlohám a cieľom AMISOM viz: „AMISOM Mandate“, African Union Mission in Somalia, www.amisom-au.org/about/amisom-mandate/ (posledný prístup 20. 4. 2012).

[24] Mudžahíd – bojovník na ceste Božej. Viac k definícii pojmu viz: Miloš Mendel, Džihád, Islámské koncepce šíření víry (Brno: Atlantis, 2010), 43–50.

[25] Woodward, US Foreign Policy and the Horn of Africa, 60.

[26] Theodros Dagne, „Africa and the War on Terrorism: The Case of Somalia“, Mediterranean Quarterly 13, č. 4 (jeseň 2002): 63.

[27] Tomuto je podobná rétorika SCIC (Supreme Council of Islamic Courts – vysvetlené na str 8) po porážke ARPCT (Alliance for Restoration of Peace and Counterterrorism – vysvetlené na str 8) v roku 2006. Predstavitelia radikálneho krídla islamistov začali Etiópii hroziť vyhlásením džihádu. Naviac naviazali úzke vzťahy s Eritreou, večným rivalom Etiópie. Vyzývali tiež etiópske obyvateľstvo, aby povstalo proti vláde a uznali ich iredentistické požiadavky na územie Etiópie obývané Somálcami. Viz: Ken Menkhaus, „There and Back Again in Somalia”, Middle East Research and Information Project,11. február 2007, dostupné z www: <http://www.merip.org/mero/mero021107> (posledný prístup 6. 5. 2012).

[28] Woodward, US Foreign Policy and the Horn of Africa, 61.

[29] Somali Salvation Democratic Front (SSDF)

[30] Ten istý človek bol zároveň v rokoch 2004-2008 prezidentom Somálska.

[31] Bruton, „Somalia A New Approach“, 10.

[32] Viac k vzniku a vývoju hnutia al-Šabáb viz: Christopher Harnisch, Christopher Harnisch, „The Threat from Somalia, The Internationalization of Al Shabaab“, Critical Threats Project, 12. február 2010, 10–13, dostupné z www: <http://www.criticalthreats.org/sites/default/files/pdf_upload/analysis/CTP_Terror_Threat_From_Somalia_Shabaab_Internationalization.pdf> (posledný prístup 7. 5. 2012); Dagne, „Somalia: Current Conditions and Prospects for a Lasting Peace”, 4–7.

[33] Menkhaus, „There and Back Again in Somalia“.

[34] Viz poznámka 27.

[35] Bruton, „Somalia A New Approach“, 8.

[36] Ibid.

[37] Ken Menkhaus, „Violent Islamic Extremism: Al-Shabaab Recruitment in America“, Hearing before the Committee on Homeland Security and Governmental Affairs United States Senate,11. marec 2009, 3.

[38] Dagne, „Somalia: Current Conditions and Prospects for a Lasting Peace”,  6–7.

[39] Hassan Dahir Aweys – dnes duchovný vodca hnutia al-Šabáb.

[40] Bruton, „Somalia A New Approach“, 10.

[41] Christopher Harnisch, „The Threat from Somalia, The Internationalization of Al Shabaab“, 1.

[42] Viac k pojmu wahábizmus viz: Mendel, Džihád, 139–142.

[43] Ibid, 19–20.

[44] Bruton, „Somalia A New Approach“, 12.

[45] Definícia pojmu „failed state“ bude nasledovať ďalej v texte.

[46] Bruton, „Somalia A New Approach“,  15.

[47] „The Failed States Index”, Foreign Policy, dostupné z www: <www.foreignpolicy.com/failedstates> (posledný prístup 21. 4. 2012).

[48] Viz napríklad: Mary Harper, Getting Somalia Wrong? Faith, War and Hope in a Shattered State (London, New York: Zed Books, 2012).; Viz tiež: Menkhaus, „Governance without Government in Somalia“.

[49] Bruton, „Somalia A New Approach“, 4.

[50] David Shinn, „Al Shabaab Foreign Threat to Somalia“, Foreign Policy Research Institute, jar 2011, 206–209, dostupné z www: < http://fpri.org/orbis/5502/shinn.somalia.pdf>, (posledný prístup 7. 5. 2012).

[51] Ken Menkhaus, „There and Back Again in Somalia“.

[52] „A Call to Jihad, Answered in America“,The New York Times, 11. júl 2009, dostupné z www:<http://www.nytimes.com/2009/07/12/us/12somalis.html?_r=1&pagewanted=all> (posledný prístup 23. 4. 2012).

[53] „UN Security Council 6626th Meeting (AM), Security Council Extends Mandate of African Union Mission in Somalia until 31 October 2012, Adopting Resolution 2010 (2011)“, African Union Mission in Somalia, dostupné z www: <www.amisom-au.org/wp-content/uploads/2008/09/AMISOM-Mandate-extended-to-Oct.-2012.pdf> (posledný prístup 21. 4. 2012).

[54] Viac k téme vojnových zločinov a všeobecne o kriminalite milícií na civilnom obyvateľstve Mogadišu viz:„Shell-Shocked, Civilians Under Siege in Mogadishu“, Human Rights Watch, 13.august 2007, dostupné z www: <http://www.hrw.org/node/10783/section/4> (posledný prístup 6. 5. 2012).

[55] Situácia v Mogadišu sa od tých čias viackrát výrazne menila. Od konca roku 2011, kedy sa AMISOM-u podarilo vyhnať al-Šabáb z hlavného mesta, je bezpečnosť v meste zabezpečovaná vojenskými zložkami AMISOM-u a novo vzniknutými miestnymi policajnými silami. Útokom al-Šabábu ale tieto bezpečnostné zložky stále nedokážu zabrániť. Viz: Jeffrey Gettleman, „A Taste of Hope in Somalia’s Battered Capital“, The New York Times, 3. apríl 2012, dostupné z www: <http://www.nytimes.com/2012/04/04/world/africa/somalis-embrace-hope-and-reconstruction-in-mogadishu.html>, (posledný prístup 1. 5. 2012).

[57] „United Nations Convention on the Law of the Sea“, United Nations, dostupné z www: <www.un.org/depts/los/convention_agreements/texts/unclos/unclos_e.pdf>, (posledný prístup 20. 4. 2012).

[58] Doplnená a rozšírená definícia viz: J. Ndumbe Anyu, Samuel Moki, „Africa: The Piracy Hot Spot and Its Implications for Global Security“, Mediterranean Quarterly 20, č. 3 (leto 2009): 95.

[59] Kapitola venovaná definícii pojmu terorizmus: Brigitte L. Nacos, Terrorism and Counterterrorism,Understanding Threats and Responses in the Post-9/11 World (New York: Penguin Academics, 2006), 16–35.

[60] „Terrorism means premediated, politically motivated violence perpetrated against noncombatant targets by subnational groups or clandestine agents, and is usually intended to influence an audience“. Nacos, Terrorism and Counterterrorism, 22.

[61] Ibid, 32.

[62] Anyu, Moki, „Africa: The Piracy Hot Spot and Its Implications for Global Security“, 116.

[63] Ibid.

[64] Elliot A. Anderson, „It’s a Pirate’s Life for Some: The Development of an Illegal Industry in Response to an Unjust Global Power Dynamic“, Indiana Journal of Global Legal studies 17, č. 2 (leto 2010): 319–339.

[65] Ibid, 327.

[66] „Counter-piracy Operations”, North Atlantic Treaty Organization, dostupné z www: <http://www.nato.int/cps/en/natolive/topics_48815.htm> (posledný prístup 7. 5. 2012).

[67] Viac o tejto iniciatíve viz: „EU Initiative for Gulf of Aden“, ICC Commercial Crime Services, dostupné z www: < http://www.icc-ccs.org/news/348-eu-initiative-for-the-gulf-of-aden > (posledný prístup 7. 5. 2012).

[68] „Counter-piracy Operations”, North Atlantic Treaty Organization. dostupné z www: <http://www.nato.int/cps/en/natolive/topics_48815.htm> (posledný prístup 7. 5. 2012).

[69] Jerel A. Rosati a James M. Scott, ed., The Politics of United States Foreign Policy (Belmont: Thomson Wadsworth, 2007), 35–36.

[70] Michael Jacobson, The West at War: U.S. and European Counterterrorism Efforts, Post-September 11 (Washigton DC: The Washigton Institute for Near East Policy, 2006), 27.

[71] Zjednocovanie a posilňovanie Ameriky poskytovaním vhodných pomôcok potrebných na stíhanie a bránenie terorizmu, známy ako Vlastenecký zákon, Uniting and Strengthening America by Providing Appropriate Tools Required to Intercept and Obstruct Terrorism (USA PATRIOT ACT) Act of 2001, The Library of Congress, dostupné z www: <http://thomas.loc.gov/cgi-bin/query/z?c107:H.R.3162:> (posledný prístup 6. 5. 2012).

[72] Richard K. Betts, „Fixing Intelligence“. In: The Politics of United States Foreign Policy, eds. Jerel A. Rosati a James M. Scott,(Belmont: Thomson Wadsworth, 2007), 292–294.

[73] Dagne, „Somalia: Prospects for a Lasting Peace“, 95.

[74] Z prejavu prezidenta G. Busha, „George Bush/Somalia Invasion – Doing God’s Work”, Youtube, dostupné z www: <http://www.youtube.com/watch?v=tgCeFXeuE4U> (posledný prístup 3. 5. 2011).

[75] Generál a významný somálsky vodca. Bol hlavným vojenským vodcom pri zvrhnutí Barreho režimu v roku 1991.

[76] Somalia – UNOSOM II, Department of Public Information, United Nations, dostupné z www: <http://www.un.org/Depts/DPKO/Missions/unosom2b.htm>, (posledný prístup 7. 5. 2012).

[77] Brennan M. Kraxberger, „The United States and Africa: Shifting Geopolitics in an ‘Age of Terror’“, Africa Today 52, č. 1 (jeseň 2005): 63.

[78] „Executive order 13224 – Blocking Property and Prohibiting Transactions with Persons who Commit, Threaten to Commit, or Support Terrorism“, Office of Foreign Assets Control, U.S. Department of the Treasury, dostupné z www: <http://www.treasury.gov/resource-center/sanctions/Programs/Documents/terror.pdf> (posledný prístup 7. 5. 2012).

[79] Dagne, „Africa and the War on Terrorism“, 71.

[80] Bruton, „Somalia A New Approach“, 26–27.

[81] Bronwyn E. Bruton a Peter Pham, „The Splintering of Al Shabaab, A Rough Road from War to Peace“, Foreign Affairs, 12. február, 2012, dostupné z www: <http://www.foreignaffairs.com/articles/137068/bronwyn-bruton-and-j-peter-pham/the-splintering-of-al-shabaab> (posledný prístup 26. 3. 2012).

[82] „A Call to Jihad, Answered in America”

[83] „Testimony – Robert S. Mueller, III, Director of Federal Bureau of Investigation”, Federal Bureau of Investigation, dostupné z www:

http://www.fbi.gov/news/testimony/fbi-budget-request-for-fiscal-year-2013 (posledný prístup 25. 4. 2012).

[84] „US charges 14 over links to Somalia’s al-Shabab”, BBC, 5. august, 2010, dostupné z www: <http://www.bbc.co.uk/news/world-us-canada-10883870> (posledný prístup 23. 4. 2012).

[85] Dagne, „Africa and the War on Terrorism“, 72.

[86] John Roth, Dougles Greenburg a Serena Wille, „National Commission on Terrorist Attacks upon the United States, Monograph of Terrorist Financing, Staff Report to the Commission“, dostupné z www: <http://www.9-11commission.gov/staff_statements/911_TerrFin_Monograph.pdf>, (posledný prístup 6.5.2012), 82–83.

[87] Greg Milles, „Africa’s New Strategic Significance“, The Washigton Quarterly 27, č. 4 (jeseň 2004): 157–169.

[88] Derek S. Reveron, International Engagement, Security Cooperation and the Changing Face of the U.S. Military: Exporting Security (Washington, D.C.: Georgetown University Press, Washington, 2010), 1; viz tiež: „Transforming National Security: An Emerging Command Synopsis and Key Insights“, National Defense University, dostupné z www: <http://www.ndu.edu/CTNSP/docUploaded/TFX_AFRICOM%20Summary%20Notes.pdfhttp://www.ndu.edu/CTNSP/docUploaded/TFX_AFRICOM%20Summary%20Notes.pdf> (posledný prístup 22. 4. 2012).

[89] „Statement of General Carter F. Ham, USA Commander, United States Africa Command, Before the House armed Services Committee, 5 April 2011“, Senate Armed Forces Committee, 3, dostupné z www: <www: http://armed-services.senate.gov/statemnt/2011/04%20April/Ham%2004-07-11.pdf> (posledný prístup 22. 4. 2012).

[90] Reveron, International Engagement, Security Cooperation and the Changing face of the U.S. Military, 1.

[91] Ibid, 3.

[92] Ibid, 1, 82.

[93] Reveron, International Engagement, Security Cooperation and the Changing face of the U.S. Military, 88.

[94] „Clinton Meets Somali President in Show of Support “, France 24, 7. august, 2009, dostupné z www:

<http://www.france24.com/en/20090806-clinton-meets-somali-president-sharif-sheikh-ahmed-show-support-kenya-warns-eritrea> (posledný prístup 22. 4. 2012).

[95] Podrobnejšie o americkej hmotnej podpore Somálsku viz: Dagne, „Somalia: Current Conditions and Prospects for a Lasting Peace “, 2.

[96] „Statement of General Carter F. Ham, USA Commander, United States Africa Command, Before the House armed Services Committee, 5 April  2011“, 1.

[97] „Weak States and Terrorism in Africa: U.S. Policy Options in Somalia, Testimony of Walter H. Kansteiner, Assistant Secretary for African Affairs Before the Senate Committee on Foreign Relations Subcommittee on African Affairs in Washington, DC“, Somalia Watch, dostupné z www: <www.somaliawatch.org/archivedec01/020224601.htm> (posledný prístup 22. 4. 2012).

[98] Dagne, „Africa and the War on Terrorism“, 73.

[99] Ibid.

[100] V jednom z listov, ktoré sa našli po zabití Usámu bin Ládina v Abottabate (Pakistan) odmieta bin Ládin verejné vyjadrenie spojenectva medzi al-Káidou a al-Šabábom. Tento list dokazuje, že al-Šabáb na takomto vyhlásení trval. Vo februári 2012 napokon Ajmán Zavahrí, nový vodca al-Káidy, vyhlásil zjednotenie týchto dvoch organizácii. Viz: „Bin Laden Declined al-Shabaab’s Request for Open Affiliation”, Sabahi, 6. máj 2012, dostupné z www:<http://sabahionline.com/en_GB/articles/hoa/articles/features/2012/05/06/feature-01> (posledný prístup 8. 5. 2012)

[101] Bruton, „Somalia A New Approach“, 16.

[102] Napríklad účet hnutia na sociálnej sieti Twitter – HSM Press Office.

[103] Curran Cody, „Global Ambitions: An Analysis of al Shabaab’s Evolving Rhetoric“ , Critical Threats, 17. február 2011, dostupné z www: <http://www.criticalthreats.org/somalia/global-ambitions-analysis-al-shabaabs-evolving-rhetoric-february-17-2011> (posledný prístup 6. 5. 2012).

[104] „Bruton, „Somalia A New Approach“, 5.

[105] V tejto súvislosti je nutné poznamenať že podobná spolupráca sa nedávno v praxi ukázala ako nereálna. V roku 2011 začal jeden z najväčších hladomorov v krajine. Al-Šabáb napriek vážnosti krízy zakázal činnosť organizácií prinášajúcich humanitárnu pomoc. Obviňoval ich totiž so špionáže pre západné mocnosti.

[106] Bruton, „Somalia A New Approach“, 20–21.

[107] Viac k fenoménu „Obamovej tajnej vojny“ viz: „Covering Obama’s Secret War“, Columbia Journalism Review, dostupné z www: <http://www.cjr.org/feature/covering_obamas_secret_war.php?page=all> (posledný prístup 23. 4. 2012).

[108] Bruton, „Somalia A New Approach“, 18.

[109] Ibid, 19–22.

[110] “U.S. Kills Top Qaeda Militant in Southern Somalia“, The New York Times, 14. september, 2009, dostupné z www: <www.nytimes.com/2009/09/15/world/africa/15raid.html> (posledný prístup 22. 4. 2012)

[111] Saleh Ali Saleh Nabhan – jeden z najžiadanejších členov al-Kájdy, obvinený okrem iného aj v spojitosti s útokmi 1998 na americké ambasády vo východnej Afrike. Zabitý pri útoku špeciálnych jednotiek v Somálsku.

[112] „Attack Will Not Deter Peace Efforts – Burundi”, AMISOM Newsletter1 , č. 17 (september 2009), dostupné z www: <http://www.africa-union.org/root/ar/index/AMISOM%20Newsletter%20017-2009.pdf> (posledný prístup 6. 5.2012).

[113] Bruton, „Somalia A New Approach“, 20.

[114] „WITH UNITY GOVERNMENT INSTALLED IN SOMALIA, ‘NEW PARADIGM’ NEEDED TO GUIDE EFFORT BASED ON LINKS AMONG GOVERNANCE, SECURITY, DEVELOPMENT, SECURITY COUNCIL TOLD“, United Nations, 20. marec 2011, dostupné z www:<http://www.un.org/News/Press/docs/2009/sc9620.doc.htm> (posledný prístup 22. 4. 2012).

[116] Anyu, Moki, „Africa: The Piracy Hot Spot and Its Implications for Global Security“, 95–122.

[117] „Statement of General Carter F. Ham, USA Commander, United States Africa Command, Before the House armed Services Committee, 5 April  2011“, 5-6.

[118] Nedávno bola uverejnená správa o údajnej smrti známeho člena hnutia al-Šabáb Omara Hammamiho (prezývka al-Amriki). Ten mal byť popravený na príkaz iného vodcu v rámci hnutia Ahmedom Abdim Godanem. Al-Amriki krátko predtým uverejnil video záznam, kde tvrdí, že jeho život je v ohrození. Podľa jeho slov mu hrozí smrť, pretože sa nezhodol s inými členmi hnutia v otázke stratégií. Viz: „An American Jihadist in Somalia Claims His Colleagues Want to Kill Him“, The New York Times, 20. marec 2012, dostupné z www: <http://thelede.blogs.nytimes.com/2012/03/20/an-american-jihadist-in-somalia-claims-his-colleagues-want-to-kill-him/?partner=rss&emc=rss> (posledný prístup 22. 4. 2012). Americké úrady správu o jeho smrti oficiálne nepotvrdili.

[119] Bruton, „Somalia A New Approach“, 18.